„Zonácia“ znie vznešene, ale v skutočnosti je to len nová nálepka na starú hádku: kto má kľúče od komory a kto si z nej môže brať. Či sa to volalo urbár, panstvo, alebo štátne lesy, vždy išlo o to isté – kto rozhoduje o zemi a kto z nej má prospech. Keď počujem o „rozvojových územiach“ v národných parkoch, vidím, ako sa presúvajú figúrky na šachovnici, aby si „naši“ žraloci mohli uchmatnúť ďalší kus. Argumenty o „aktivistickej ideológii“ či „marketingovom pokuse“ sú len dymová clona. Pod kapotou je vždy len snaha o prerozdelenie vplyvu a zisku. A príroda? Tá je len svedok, čo sa pri tom tanci mocných deje.


