Najčastejšie počúvam sťažnosti na nepochopenie a sklamanie pri takýchto „obyčajných“ príležitostiach.
To svedčí o naviazanosti na človeka a nie na Boha. Ak by sme sa takto správali napríklad v ambulancii pri bolestiach, zlomeninách a nepreniesli s nad prípadné nevhodné správanie ošetrujúceho personálu a odišli by sme, kam by sme šli a kto by nás vyliečil Tam sa vieme oddať trpezlivosti a čakať i hodiny. U sprostredkovateľa božích milostí už nie. Tam sme náročnejší a odchádzame.
To je tak ľudsky vzaté. Najlepšie by to mal vysvetliť kňaz a nie filozofovať, napríklad to máme z Rečí svätého pápeža Leva Veľkého: On jediný dostal toľko, že nič neprejde na nikoho bez jeho účasti. Slovo, ktoré sa telom stalo, už prebývalo medzi nami a Kristus sa celý vydal na obnovu ľudského pokolenia/o cirkvi/. ...aby sa v celom tele Cirkvi slávila jedna sviatosť biskupskej vysviacky, ktorá sa s olejom požehnania hojnejšie vyliala na vyššie stupne, ale nezostúpila skúpo ani na nižšie...