Keď YU začala horieť a praskať...moja duša tiež. To, čo vyzeralo ako harmonická rodina sa zrazu začalo meniť na opak. Mám nejakú chorvátsku krv, nejakú srbskú...áno, aj slovenskú a českú. V YU som sa ale cítil všade doma, vítaný.
Keďže ma človek ako jednotlivec nezaujímal po stránke národnosti či vierovyznania...bolo to celkom fajn. Párkrát som bol ako saólovyjednávač kdesi...kde stačilo: nevieme kto si, náš nie si...tak ťa budeme chvíľu mučiť a potom ťa zabijem. Ja: ale potom už vôbec nebudete vedieť kto som. Nevadí, potom to už nebude zaujímavé. Rád by som sa ale stretol s XY.
Tie stretnutia som očividne prežil, no bol to tvrdý test tolerancie a rešpektu. Stačilo urobiť nejakú grimasu...a v lepšom prípade by ma zastrelili, v horšom...ani neviem čo.


