Opravujem, milión pripravených/vycvičených/ozbrojených bojovníkov. Beriem ale kritiku, použil som neexaktnú formuláciu.
Opravujem, milión pripravených/vycvičených/ozbrojených bojovníkov. Beriem ale kritiku, použil som neexaktnú formuláciu.
Drahá sesternica...prikladaj si na "vatru" čo len chceš. Ale prosím ťa pekne...rozdúchavať oheň? Bude čo nevidieť v peci krematória.
Zopakujem asi 10.000 krát: bol som kedysi dávno zásahovkár š.j. Malá skupina, na veľké akcie nie som stavaný. Myslenie mám aj vojenské, aj policajné (možno blbé).
Aby som nešiel do šírky. Pozemné akcie v krajine, kde je cca milión bojaschopných ľudí...je strašná moňašovina. Odhliadnuc od toho, že nemá opodstatnenie/zmysel.
Poviem to úplne priamo a jasne: neverím, že by niekto úmyselne pálil na detičky.
Zásahovkár koná dosť osobne. Nemalo by to byť pravidlom, no bežne sa stáva. Na to treba mať aj povahovú výbavu. A ja som mal polovičný úväzok vo vojenskej nemocnici. Ako som mohol fungovať v takej zložke? No mohol, veril som, že je to správne.
Pilot čohokoľvek a posádka...konajú bez kontaktu. Triafajú objekt. Myslím, že musia mať údaje o tom, na čo pália.
Som bývalý príslušník protiteroristickej jednotky nemenovanej krajiny (štamgasti vedia ktorej). Teroristi na nás kašlali...tak sme čistili podsvetie. Neviem, či sa tu používa termín "mokrý zásah". Som na konci cesty, poviem to: nikto neprežije. Teda iba my. Robí sa to s malou presilou a v kľude. Tá presila je 2,5x. Ja som 5-kár, takže ak je zásah proti trom či viac..idú dve (prípadne 3) 5-ky. Väčšie operácie nie sú pre náš typ zamerania.
Iné som chcel, etika. Ja som si vyžadoval zdôvodnenie zásahu. Dostával som ho, možno plytké...v tom veku mi stačilo. A nedovolil som hanobenie mŕtvol. Nebol som veliteľ - ale mal som rešpekt.
Neverím...fakt neverím, že by niekto úmyselne zasiahol objekt o ktorom vie, že sú tam deti. To sa jednoducho nerobí.
Mám to zosúladené, dokonca aj so srdcom a dušou. Fakty sedia, aj vnímanie ľudí ako som ja. Je kopa športových "miešancov", ktorých rodičia vtedy emigrovali. Špeciálne tenistov.
Byť u teba veľký oný (mo*k{@t) je veľmi bohumilé. Aj ja chcem. Môžem ťa ním potešiť? Kde by si ráčil? Je mäkký, na to sa spoľahni.
Osobne by som prezidentovi pokojne adresoval oveľa horšie slová bez najmenších problémov v duši. Pred kráľom mám vrodený rešpekt - to by som nedokázal. Voči kráľovnej už vôbec nie.
Tentokrát súhlasím. Musím síce protestovať - ale fakt tu analýzy zápasov nie sú potrebné. To tunajších čitateľov nezaujíma, bulvár áno. Taká je realita a hotovo.
Ja viem, no keď som videl text...čakal som, že možno bude napojený na mňa. Mám ale bariéru reality, ktorá sa nedá nabúrať. Navyše nie som nikam orientovaný/zainteresovaný. Pre mňa sú Slováci, Česi, Srbi aj Chorváti rovnocenní súrodenci. Slovinci povedzme bratranci, ale dobrí.
Úprimne...ostatní ma vôbec nezaujímajú. Ak môžem pomôžem - ale tam končím.
Musím sa ho zastať. Neoperuje faktami, filozoficky konštatuje, že zvonka sa vidí inak ako z vnútra.
Fajn. Možno sa zhodneme, že ak je téma zdravotníctvo...nebudeme sa baviť "do tankoch". Ani o eroplánoch či ponorkách. Ani o Anči a Janovi.
Videl som "na pláži"...iste, aj na pláži sa treba správať slušne.
Čakal som, že mne niekto vynadá. Nebolo by to normálne...ale keď sa dá, prečo nie.
Viem, že sa to nedá pochopiť. Ja napr. bez problémov popriem to, čo som povedal predvčerom. Mýlil som sa. Väčšinou píšeme o dojmoch, pocitoch, vnemoch...nie o rigidných postojoch. Ja ani (asi) rigidné postoje nemám. Nejaké zásady áno, no to je iná kategória.
Môj otec bojoval proti Wehrmachtu celú vojnu. Napriek tomu na nemeckého vojaka nedal kydať. Vojak Wehrmachtu bol pre neho etalón kvality. Teraz som uletel asi úplne do Márie. Áno, nepriateľa rešpektoval.
Odporúčame