Ďakujem, ale nebudem to riskovať, lebo už mi nohy neslúžia tak, aby som mohla utekať. A nikdy som nezberala toľké hodiny - ale i tak. Len tak - nasťahovala som sa do mesta pred 22 rokmi, moja sestra tu bývala 20 rokov, chodili po lesoch - stále chodia - nikdy nestretli žiadne nebezpečné zviera. Ja som sa počas detstva, mladosti, rada túlala po lesoch, ale keď som prišla žiť do mesta, v ktorom žila i moja sestra - tak cca po pol roku, som uvidela diviaka, ktorý sa hnal smerom, ktorým som išla i ja - trošku pomalšie. Nebola som sama, bola so mnou dospelá dcéra, ale verte mi, okamžite sme sa vrátili a čaro prírody bolo fuč! Sestra i švagor tomu nemohli uveriť! Im sa to za 20 rokov nestalo! Osud už nebudem pokúšať! Milovala som potulky lesom. Ale bolesť zvíťazí vždy nad človekom. A úprimne, ľutujem každého človeka, ktorý trpel, resp. trpí bolesťou zo stretu so zverou, čo by sa nemuselo diať, keby človek človeku nebol vlkom!