Sme a Nový čas rozohrali špinavú hru voči Smeru, tvrdí Fico
Palacka sa s bývalým dvojnásobným premiérom pozná ešte z čias socializmu, keď obaja pracovali na železnici. Prvýkrát bol vo funkcii v roku 1994 ako štátny tajomník ministerstva dopravy, v roku 1998 sa stal ministrom.
Prešiel na červenú
Vo funkcii vydržal len do augusta 1999. Po tom, čo zrušil tender na tretieho mobilného operátora, čo bolo rozhodnutie v prospech dvoch operátorov, ale nie v prospech občanov, z funkcie odstúpil.
Svoju ministerskú kariéru zaklincoval Gabriel Palacka výrokom: „Môžete ako vodič prejsť na červenú, občas sa to kdekomu stane a je to porušenie zákona o cestnej premávke. Keď sa to stane niekde v noci, kde absolútne široko-ďaleko nie je ani živej duše, tak je to porušenie zákona, ale zjavne ste nespôsobili žiadnu škodu nikomu.“
Takto vysvetľoval chyby ministerstva pri organizácii tendra na poradcu pre privatizáciu telekomunikácií.
Z verejnej funkcie sa Palacka stratil, ďalej zostával pokladníkom SDKÚ.
Leto 2002 však bolo preňho horúce.
V kauze vláčiky, kde Švajčiarsko podozrievalo ministra dopravy Jozefa Macejka z uprednostňovania jedného záujemcu v tendri na vlaky pred druhým, sa opäť objavil aj Gabriel Palacka.
A to v liste poslanca SDKÚ Petra Kresánka, ktorý poslal Dzurindovi a vysvetľoval mu situáciu okolo tendra slovami: „Gabo berie vec alternatívne podľa faktu, že pozadie je pre stranu rovnaké.“
Podpredseda SDKÚ Ivan Šimko vtedy na otázku, či hovorili o úplatku, povedal: „Neviem, čo iné by to mohlo znamenať.“
Prokuratúra o Palackovi na konci vyšetrovania vyhlásila, že ako svedok nie je pre prípad „podstatný“.
List je dodnes medzi politikmi populárny, v septembri ho čítal Robert Fico na hodine otázok, keď mal objasniť financovanie bytu pre svoju matku.
Strana sa ani po tomto od Palacku nedištancovala, práve naopak. V novembri 2002 ho kongres SDKÚ na žiadosť Mikuláša Dzurindu zvolil za člena prezídia.
V tom čase prišli do redakcií niekoľkých denníkov odpočúvania podnikateľa Jána Badžgoňa, v ktorých sa opäť hovorilo o Palackovi.
„G. Palacka sa pýta J. Badžgoňa, či sa ozval Horák zo Švajčiarska. Badžgoň hovorí, že áno, André potvrdil, že to prešlo účtom do UBS. Máme sa s ním stretnúť v Prahe a dokončiť záležitosti...“ UBS je švajčiarska banka. Badžgoň pravosť odpočúvaní nevylúčil, na tento konkrétny rozhovor si však nepamätal.
Palacka z prezídia SDKÚ sám v roku 2003 odstúpil. Nebolo to gesto politickej sebareflexie, začal sa pripravovať na kariéru v Londýne.
Hovorte po anglicky
Na ministerstve financií pod vedením straníckeho kolegu Ivana Mikloša vyhral konkurz na zástupcu Slovenska v Európskej banke pre obnovu a rozvoj.
S prostredím sa zžil natoľko, že keď v júni 2004 súhlasil s rozhovorom pre SME priamo v Londýne, chcel ho viesť v angličtine a skoro na žiadne otázky neodpovedal.
Nevysvetlil ani to, prečo strana vykazovala v časoch, keď bol pokladníkom, ako darcov ľudí, ktorí o tom, že by jej peniaze darovali, vôbec nevedeli. Vyšetrovanie opäť nikam neviedlo.
V júli 2005 Palacka „z osobných dôvodov“ z Londýna potichu odišiel a odvtedy o ňom nepočuť.
V registri len manželka
Prehral spor so súčasnou europoslankyňou Monikou Beňovou zo Smeru, od ktorej chcel ospravedlnenie a peniaze za to, že po tom, čo odišiel do Londýna, poslala európskym inštitúciám list, kde o ňom vyhlásila, že na funkciu nemá odborné ani morálne predpoklady.
Médiá ho zaregistrovali v decembri v Bratislave na vianočných trhoch alebo pred mesiacom v obchodnom dome Aupark, on sa však s novinármi nerozpráva. Oficiálne ani nepodniká, jeho meno nie je v obchodnom ani živnostenskom registri.
Jediná stopa vedie do nitrianskej firmy Aron consulting, kde je od roku 2004 spoločníčkou jeho druhá manželka Eleonóra Valentová.
Bývalá generálna riaditeľka na ministerstve dopravy bola za štát od roku 2000 členkou dozornej rady v Slovak Telekome.
