Ked sa privatizoval SPP,tak Dzurinda s Miklosom slubil privatizerom,ze im v ziadnom pripade nebudu zdanovat ich zisky.
Ked sa privatizoval SPP,tak Dzurinda s Miklosom slubil privatizerom,ze im v ziadnom pripade nebudu zdanovat ich zisky.
Ked v roku 2006 nastupoval SMER,tak cele Slovensko bolo rozkradnute a Dzurindova vlada zanechala zahranicny dlh 20,9 miliardy dollarov
V dňoch 14.2. - 17.2. 2006 doniesla každý deň Vargovi peniaze v hotovosti, ktoré následne Varga na elektronickej počítačke prepočítaval:
• dňa 14.2.2006 presne nezistené množstvo bankoviek, ktoré Varga prepočítava od 18.20 hod. do 18.35 hod.
• dňa 15.2.2006 presne nezistené množstvo bankoviek, ktoré Varga prepočítava od 15.00 hod. do 15.30 hod.
• dňa 16.2.2006 5,58 mil. Sk, ktoré Varga prepočítava od 13.25 hod. do 13.38 hod.
• dňa 17.2.2006 4,458 mil. Sk, ktoré Varga prepočítava od 13.40 hod. do 13.47 hod. (pochvaľuje si že BNO už neposlala tisíckorunáčky ale päťtisickorunáčky). Celkovo za tieto 4 dni prepočítal Varga cca 20 - 30 mil. Sk v hotovosti. Je predpoklad, že uvedená hotovosť je nelegálnym príjmom.
existuje prepojenie medzi firmami, ktoré financovali SDKÚ z čiernych peňazí a privatizáciou štátneho majetku - má to byť hotel Forum (dnešný Crown Plaza). Pri jeho predaji sa museli dohodnúť s mužmi spájanými s podsvetím. Spolumajiteľom vládneho hotela bol neskôr zavraždený bratislavský podnikateľ Jozef Svoboda († 48). Aj keď v ňom vlastnil iba 1,4-percentný podiel, mal predkupné právo na celú budovu. Keď sa prvá Dzurindova vláda rozhodla hotel predať, jedna z jeho spoločností - Casino Forum začala jej zámer kaziť. Pozemok pod hotelom prepísal Svoboda na Jozefa Surovčíka († 46), ďalšieho muža spájaného s mafiou. A predaj sa podaril. Možné prepojenie popravy Svobodu na privatizáciu Forumu potvrdil včera aj generálny prokurátor Dobroslav Trnka.
V bratislavskej väznici dnes pokračovalo pojednávanie v prípade brutálnej popravy Riška († 10) a Henriety († 30) v Moste pri Bratislave z decembra 2004. Vraždu podnikateľa Juraja Gála si mal podľa obžaloby objednať Karol Mello. Motívom vraždy popravy bolo, že Gála vedel na Karola Mella „nejaké veci“. Mellovi kumpáni Branislav Adamčo, Nikola Pajdič a Jozef Balogh však zabili podnikateľovu družku Henrietu a syna Riška.
V skutočnosti bol Bohuš robotníkom v malej firme v obci, v ktorej žil. Jeho mesačný príjem bol tesne nad hranicou vtedajšej minimálnej mzdy, napriek tomu bol ochotný ročne zaplatiť na poistnom 280 000 korún, (t. j. 9 300 eur). Ak by však tento mladý človek umrel, dostali by tí, ktorých do zmlúv uviedol, vtedajších takmer 20 miliónov slovenských korún, čiže zhruba 660 000 eur. Čoskoro nastal dramatický zlom.
Bohuš si onedlho zobral z práce dovolenku a odcestoval do Egypta. Presne 20. novembra 2004, jedenásť dní po návrate z Afriky a devätnásť dní po poslednom poistení, ho asi tri kilometre od jeho rodičovského domu v noci na poľnej ceste k smrti dobodal do dnešného dňa neznámy páchateľ.
Proces s nimi začal v září 1949. Obžalováno bylo devět vysokých komunistických funkcionářů. Nevinní komunisté seděli na lavici obžalovaných jako zrádci a na čestné tribuně všemu přihlížel americký agent toho času zástupce Polské lidové republiky. Všichni obžalovaní se přiznali. Lászlo Rajk a další dva obžalovaní byli odsouzeni k trestu smrti a popraveni. Zabil je systém, kterému oddaně sloužili.
Allan Dulles se svojí CIA se mohli smát. Tak začaly velké komunistické procesy čtyřicátých a padesátých let. Vyvolali po celém světě zděšení nad jejich krutostí. CIA dokázala, že je možné manipulovat celými národy a přesvědčit je, aby sami zlikvidovali své vůdce.
Aby sme sa neúmerne nezadlžili, privatizovali sme. A napokon: to, čo sme za predaj podnikov utŕžili, sme neprehajdákali, ale použili sme na ozdravenie chorých bánk. Tieto banky, ale i privatizované podniky sú zdravé a fungujú dodnes. Už vyše desať rokov vyrábajú, predávajú, zamestnávajú ľudí, ktorí vidia aj mnohé iné prínosy príchodu investorov. Významnú časť výnosu z privatizácie sme odložili aj na naštartovanie dôchodkovej reformy, na tvorbu druhého piliera penzijného systému. Vďaka týmto opatreniam a tomuto prístupu súčasná vláda nemusí dnes siahať ľuďom ani na úspory, ani na dôchodky.
Ešte v polovici decembra 1999 zvýšilo ministerstvo financií základné imanie Všeobecnej úverovej banky o 8,9 miliardy korún (295 miliónov eur) a v Slovenskej sporiteľni o 4,3 miliardy (143 miliónov eur). V oboch ústavoch získalo vyše dvojtretinový vlastnícky podiel. Čo je dôležitejšie, väčšinu toxických úverov previedlo do Konsolidačnej banky. Už ozdravené inštitúcie skončili v rukách zahraničných investorov.
Neznámy je aj vrah 32-ročného predsedu Poľnohospodárskeho družstva vo Svodíne. V septembri 1999 ho niekto polial benzínom a popálil.
Po měsících fyzického nátlaku a nekonečných výslechů se obžalovaní sešli u soudu konaném v hlavní pražské soudní síni na Pankráci. Soud se konal od 20. listopadu do 27. listopadu 1952. Všichni obžalovaní se museli naučit nazpaměť své výpovědi které jim byly napsány jejich vyšetřovateli a byli z nich několikrát zkoušeni, než nastalo hlavní soudní líčení. Proces měl v Československu velký ohlas, kde přes 8500 peticí podporovalo rozsudky, z nichž většina žádala smrt pro všechny obžalované.
„Môj život vediem čestne a to je to, čo Roberta Fica škrie úplne najviac. Zatiaľ čo on zháňal peniaze vlastnou hlavou, ja som sa živil vlastnou prácou. Zatiaľ čo on podľa spisu Gorila popíjal Coca Colu na Vazovovej ulici, ja som rozkradal OLO a prvýkrát v histórii sme znížili Bratislavčanom poplatok za odvoz smetí. Zatiaľ čo Robert Fico podľa výpovede očitého svedka preberal úplatky zabalené v alobale, ja som poctivo a čestne budoval politickú stranu,z 5 milionov ktore som dostal v igelitke" uviedol Richard Sulík.
Průběh vlastního procesu byl poznamenán tehdejší propagandou. V továrnách, úřadech a dokonce i ve školách byly rozdávány vstupenky do soudní síně a pracující tam byli sváženi autobusy.[7] Proces byl výjimečný i svým ohlasem. Po prvních třech dnech byl soud doslova zaplaven rezolucemi z továren, úřadů a obcí, které volaly po přísném potrestání a většina po trestu smrti. I na některých základních školách byly žáky odhlasovány podobné rezoluce. Situace došla tak daleko, že děti obžalovaných byly nuceny k tomu, aby se zřekly svých rodičů.[8]
Privatizácia elektrární trvala zase najdlhšie. To sa odrazilo aj na výške odmeny pre poradcu. „Tým, že sa to naťahovalo, musel poradca dlhšie platiť ľudí, ktorí boli v pohotovosti,“ hovorí Rusko. Poradca si následne tieto náklady fakturoval od štátu. Len v roku 2004 zaplatil štát poradcovi spolu 72 miliónov korún a za posledný rok mal poradca zinkasovať asi 140 miliónov korún. Rusko odmieta zodpovednosť za naťahovanie predaja, čím sa vyprázdňovala štátna kasa. „Zdržanie spôsobili iní ministri,“ tvrdí Rusko.
Minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR Ľudovít Kaník podotkol, že občan, ktorý by si po naštartovaní reformy na svojom osobnom dôchodkovom účte sporil 10-% odvody zo mzdy 15 000 Sk, by pri 2-% priemernom navýšení vkladu, 2,5-% ročnej miere inflácie a 6-% ročnom zhodnotení vkladu dostával za 40 rokov mesačný dôchodok viac ako 19 300 Sk. Vo vyjadrení v stálych cenách by to bolo okolo 12 500 Sk. Momentálne sa pritom priemerný dôchodok pohybuje okolo 6000 korún.
Vláda vyplatila privatizačnému poradcovi PricewaterhouseCoopers za rady pri predaji Slovenských elektrární 557,5 milióna korún.
Odmenu v utorok schválil Fond národného majetku po súhlase ministerstva hospodárstva. Honorár zníži príjem štátu, ktorý 66 percent akcií elektrární predal pred mesiacom talianskemu Enelu za 31,4 miliardy korún.
K výške a primeranosti prémie sa fond ani ministerstvo nevyjadrili. Poradca bol už pri odobrení druhej najväčšej privatizácie v histórii Slovenska spokojný.
V správe FNM zostal po vyše štvrťstoročí od novembra 1989 už len zlomok privatizovateľného majetku v objeme zhruba 0,5 mld. eur (teda približne taký rozsah majetku, aký bol privatizovaný v malej privatizácii na začiatku celého procesu privatizácie), a tak samotný FNM de facto i časom stratil zmysel svojej existencie (hoci zrušený mal byť už dávnejšie).
„V právnom štáte je neprípustné sledovanie novinárov. Je to zneužitie moci a zásah do základov právneho štátu,“ reagovala pre HN šéfredaktorka Pravdy Nora Slišková.
Galkovi ľudia trvajú na tom, že mali „vážne dôvody na odpočúvanie“. Samotný minister podľa nich uvažuje o odtajnení a zverejnení spisu.
V marci 1999 našli 36-ročného muža z Trnavy v odtokovej šachte na brehu rieky Malý Dunaj v obci Zlaté Klasy. Niekto ho zastrelil tromi ranami. Muž deň predtým odišiel na aute do Bratislavy, nevedno však prečo. Jeho auto sa neskôr v Bratislave aj našlo.
V Seredi niekto v decembri 2000 zastrelil 50-ročného muža. Našli ho v jeho aute. Strieľali naňho už druhýkrát.
Odporúčame