Starecké vyplakávanie o zlatých, starých časoch. Zlé spomienky zmizli a ostali iba tie dobré a príjemné. Aké krásne, susedské vzťahy, ľudia sa stretali pred kostolom a objímali, boskávali, stáli v rade na zmrzlinu.
Ja to vidím a pamätám si inakšie. Autorka je zrejme mladšia, pretože ja som ešte zažil v Daxe na Obráncov mieru zmrzlinu za 50 halierov. Bola to síce iba zmrznutá ocukrená voda, ale za takú cenu?
Takže nalejme si čistého vína. Bola to z núdze cnosť. Nebolo, okrem rádia, nič iné a tak sa rozprávali. Ale to rozprávanie nemalo žiadnu úroveň, ani pridanú hodnotu. Donekonečna hovorili o tom istom, pretože sa nič podstatné nedialo - o úrode, o pohreboch a svadbách, o tom ktorá sa s kým prespala a najmä o tom, že nezaprší a nezaprší! Rozhovory vyzerali asi takto:
- Vraj umrel Jožo Trško z Hornieho konca!
- Ktorý Jožo?
- No ten čo prespal Anču Richtároviech!
- Totú Anču?
- Hej totú!
Alebo: Pánboh daj Anča, perieš, perieš?
- Pánboh usliš, áno periem, periem!


