štátni zamestnanci :-)
V. Klient je často otrávený byrokraciou štátu a už keď vstupuje do dverí vidím na ňom že má pocit, že pokiaľ nebude vrieskať, vyhrážať sa, tak ho nik nevypočuje. No nie je to tak.. Je možné, že máte aj negatívne skúsenosti, no nie je fér ak pripisujete každému zamestnancovi úradu. A verte mi, keď v médiách počujem, ako štátny zamestnanci dostali odmeny, ministerstvá si zadovážili nové veci .. môj tlak stúpa do nebies ..lebo k radovému zamestnancovi dôjde len smiešny zlomok a ak vôbec niečo...
IV. Nikoho nezaujíma, že ja skončím nad ránom a o pár hodín nato idem riadne do práce, kde ma čaká množstvo klientov (od bežného poradenstva, po riešenie krízovej situácie s týranými ženami, deťmi, osoby prepustené z väzby, bezdomovci atď.. ) a po práci v prípade potreby takto fungujem celý týždeň. Svoju prácu som si vybrala, lebo vidím v nej prínos pre spoločnosť, no nevidím dôvod, prečo by mala byť za svoju odbornú prácu nedostatočne ohodnotená (sú aj iné univerzity, kde sa študuje sociálna práca ). Ak by som sa celý deň vŕtala v nose a nič nerobila, tak si poviem fajn .. nič nerobím, nič nezarobím. No ja v tej práci nechávam svoje odhodlanie, snahu a zdravie.
III. Osobne nesúhlasím s naším sociálnym systémom, myslím si, že nie je možné postaviť na rovnakú úroveň osobu, ktorá chce pracovať, prišla o prácu, al. prácu si hľadá, no dostáva rovnaký „ podporný príspevok „ ako osoba, ktorá ho považuje za svoj celoživotný príjem a v živote pre spoločnosť nič nevykonala, ani cent nedala na odvody atď.. Ako sa má cítiť niekto, kto niekoľko rokov odpracoval a potom z nejakých objektívnych príčin o prácu prišiel a tú prácu si nevie nájsť aj keď chce .. je postavený na rovnaké ohodnotenie ako posledný lajdák a flákač.... No ja som ten zákon nenapísala, no jeho výkon je pre mňa rovnako záväzný ako pre každého občana štátu. Mňa sa nik nepýta, či vládzem slúžim pohotovostné služby – áno aj také sú...keď sme 24 hodín – 7 dní v týždni cez deň v práci a po pracovnej dobe – večer, alebo v noci presúvame mal. detí v ohrození života, alebo maloletých utečencov do detských domovov pre to určených.
II. Komunikujeme s klientom, súdom, políciou.. ak niekto niečo potrebuje, tak je jasné , že „sociálka“ prešetrí. No nikoho už nezaujíma ako sa tam dopravím. Ako náhle dostaneme hlásenie, že je problém v rodine znovu len čerpáme vlastné finančné zdroje , aby sme sa čo najskôr dostali do rodiny. Vyhrážky rómskych spoluobčanov sú úplne bežné, veď im berieme ich finančný zdroj a nie deti ( česť výnimkám ). Pri „IQ 50“ je im naozaj jedno, či pôjdu do väzby za ďalšie bodnutie / prihlušenie, alebo nie.. veď si to odsedia v teple a so stravou. Média viackrát poukazovali na aj na rómske rodiny a ich fyzické útoky na učiteľov v škole.. čo myslíte ako sa asi správajú, keď im musíte odobrať deti. V správach nejaká pracovníčka ukazovala výplatnú pásku v sume cca 450 €, tak toľko ja som na výplatnej páske ešte nemala. Úradníci nepíšu zákony, len ich aplikujú do praxe.
I. Som rada, že petícia je konečne podaná. Nemám potrebu porovnávať môj príjem s dávkami sociálne slabších osôb. Nie sú vysoké a priam pre osoby, ktoré sa ocitli v nečakane zložitej situácii je to výsmech ich doterajšej snahy uplatnenia sa v spoločnosti. No mám potrebu vyjadriť, že práca úradníka nie je len o pečiatkovaní. Existujú aj pracovníci, kt. chodia do terénnu, vykonávajú svoju prácu v rómskych osadách, kde Vám garantujem, že sa brodíme v ľudských výkaloch a predbiehame sa s potkanmi. Ochranné hygienické rukavice, som od zamestnávateľa za niekoľko rokov nedostala - horko ťažko dezinfekčný gél. Po tej špine chodím vo vlastných topánkach, ničím si vlastné oblečenie. Ochorenia ako TBC, čierny kašeľ, dermatitídy nie sú výnimkou. Mám niekoľko storodín ( na Ukrajine majú zákonom stanovený limit 10 rodín !!), kde potrebujem vykonávať svoju prácu t.j. aj mimo budovy úradu, takže sa presúvam na vlastné náklady keďže MHD to nie je možné stihnúť.
Odporúčame