nárekom blížil k nášmu domu. Brat bol z tej udalosti taký vykoľajený, že iba v tichosti šiel s prázdnym
vozíkom za mnou. (Neskôr som sa sám seba opýtal, prečo ani
jedného z nás nenapadlo, aby som sa posadil do vozíka. Zrejme od strachu,
čo bude so mnou, myslel som iba na jediné: čo najskôr byť doma,
čo najbližšie k pomoci. Preto som bratovi ani len nenaznačil, nech ma
odvezie, a jemu to v šoku tiež nezišlo na um. Aj to sa stáva.)
Boli sme kúsok od domu, pri ktorom už postávali susedia, vraj čo
sa nám stalo, keď až „z lesa“ bolo počuť plač. Ktorási zo susediek hneď
odbehla privolať zubára pána doktora Holešovského, ktorý mal poobede
prístup aj do ambulancie obvodného lekára práve pre takéto
prípady. Zobral ma tam, poskytol mi prvú pomoc a zatelefonoval do
okresnej nemocnice pre sanitku. (Keď spomínam túto pomoc susedov,
nemôžem obísť ani inú. „Zubatá“ nedovolila otcovi dokončiť náš
rodinný dom, chýbal mu brizolit a neboli hotové ani všetky odkvapové
rúry. A tak dobrí ľudia v Úbreži –
