Emancipovaným ťavám, čo nevedia od veľkej dobroty a čo im nič nehovorí slovenská gramatika pripomeniem verše klasika:
Mňa kedys’ zvádzal svet, mi hovoriac:
Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá!
jak biedny nástroj ona pre snem prác,
čo žitím srdca sú a duchu pýcha…
Tak pohoď totú handru, odev vetchú,
do ktorej hriech je haliť pomysly;
máš krídla, známe, — no máš ich var’ k letku?
jak však, keď strapy tebou ovisli!? —
Ja nevetil im, zvodcom mladosti,
ni slova na to — snáď bo protirečiť
som neznal ešte v sebe súcosti;
no hana tá, viem, začala sa priečiť
mi k hnusobe až… a vtom dobrá matka
ma privolala, čul som, vážil som:
Jak? reč tá matky nebola by sladká?
nie šatou vhodnou veľkým pomyslom?
