Takže Rodinov Mysliteľ medzi púpavami... Pekné! A mohlo by to zapôsobiť. Lenže taká sebavedomá istota, ktorej sme svedkami, by predpokladala - na spamätanie sa - aspoň náznak sebairónie. Niekedy niekde. Toho evidentne niet.
Takže Rodinov Mysliteľ medzi púpavami... Pekné! A mohlo by to zapôsobiť. Lenže taká sebavedomá istota, ktorej sme svedkami, by predpokladala - na spamätanie sa - aspoň náznak sebairónie. Niekedy niekde. Toho evidentne niet.
Čiže široká škála užitočných, praktických možností... Na zamyslenie kompetentných. Celá situácia je - vzhľadom na záver príspevku - na zaplakanie. A slušné východisko v nedohľadne...
Dve posledné totalitné ideológie, forsírované cielenou propagandou nás poznačili tak, že následky znášame dodnes. Napriek tomu prežívali myšlienky, na ktorých sa v minulosti vedeli zjednotiť mysliaci a odvážni ľudia aj z protichodných názorových blokov a vydávali o tom svedectvo. Paradoxne tých, ktorí sa vzopreli jednej, drvila aj druhá. Väčšina mlčala a prispôsobovala sa. Teraz znovu smerujeme k tomu, že budeme "všetci v jednom vreci" - na čom sa zjednotíme dnes?
Pozícia poradcu premiéra v tej podobe, ako ju pochopil (údajne na základe dohody) pán E. Chmelár, nebola nadlho udržateľná. Vyžaduje si istý stupeň lojality. Poradca môže kritizovať kroky vlády a jej členov - ale nie verejne, aj keby bola kritika oprávnená. Ak si problém nevyjasní medzi štyrmi očami, či v úzkom kruhu, musí zložiť funkciu. Jednoducho preto, že dvojitá hra zneisťuje verejnosť.
Akoby nebolo východiska. Niet dosť dobrej vôle prenikať k podstate problému a k akejkoľvek dohode v záujme veci. Od začiatku milénia sa mnohé vo svete radikálne zmenilo, všeličo sa ukázalo v ostrom svetle. Jedna strana spoločnosti to však odmieta pripustiť a vytrvalo sa domáha pokračovania v našliapnutej ceste, pretože nevie, ako ďalej. Ani druhá strana nevie, ako ďalej. Vie len to, že po našliapnutej ceste sa nedá uberať (najmä keď sú zaujímavé pozície dlhodobo obsadené a celá spoločnosť je účelovo infiltrovaná vtieravou ideológiou). Navyše nemá dostatok osobností na primeraný dialóg s kultúrnou a umeleckou obcou. Nemala by sa k tomu nahlas vysloviť akademická sféra, bez ohľadu na dôsledky? Ale ako, keď toto spoločenské pnutie sa zrejme premieta aj do vnútra inštitúcií...
Bolo to, žiaľ, tak. Ale mali sme výrazné kultúrne osobnosti, ktorým sa dalo dôverovať a trvala nádej, že bude lepšie, keď sa zmenia politické pomery. Dnes je situácia tiež dosť zložitá, aj keď inak. Je oveľa menej prehľadná.
Autor má v mnohom pravdu a je to nekonečne deprimujúce. Život v takto rozdelenej spoločnosti nie je a nebude dobrý, lebo neexistuje priestor na pokojnú výmenu názorov. Jedno je "kultúra pod správou SNS" (o tom by sa dalo polemizovať aj bez masívnych protestov) a niečo úplne iné je odmietanie všetkého, čo táto vláda podnikne. Nie je to vláda "veľkého zla" ako sa zvykne charakterizovať. Len má iné predstavy o budúcnosti, ako polovica západného sveta, vrátane Slovenska. "Veľkým zlom" je najmä neľudskosť. Problémom je aj to, že už nie sme schopní rovnaké pojmy rovnako interpretovať a nie všetko "progresívne" musí byť nevyhnutne spoločenským pokrokom. Niektoré prejavy môžu byť symptómom rozkladu. To zatiaľ nevieme.
Chcem dodatočne dôrazne upozorniť na to, že tomuto fondu treba venovať zvýšenú a kompetentnú pozornosť! Nezavrhnúť všetko, čo sa doteraz urobilo! Zásluhou Fondu na podporu umenia sa v posledných rokoch dostali do verejných knižníc knihy, ktoré by sa tam možno inak nedostali. Napríklad nádherná kniha Orlanda Figesa o kultúrnych dejinách Ruska Natašin tanec (dnes by ju tam nepochybne bývalé MK neposunulo), ale aj knihy Simone de Beauvoir. Nie som si istá, či to súčasné MK bude vedieť zodpovedne a objektívne posúdiť napriek aktivistickým vplyvom z oboch strán.
Nemyslím, že je to dobrá rada. Až takí skvelí zas byť nemusíme, to je pravda; postačí, keď si zachováme tvár. To sa nám však pri „socialistoch EÚ“ sotva podarí. Ale ak sa Orbánovi podarí urobiť krok k mieru – prečo nie...
Hľadanie zodpovednosti za súčasný stav veci verejných nám nepomôže (priami aktéri sa k tomu aj tak neprihlásia). Treba si však ujasniť, čo nám ostalo a aké máme vyhliadky do budúcnosti, vrátane skutočnosti, že za 20 rokov integrácie Slovenska sa najhlbšie upevnili sociálne a regionálne rozdiely. Najzahanbujúcejšia je naša servilnosť a schopnosť predať za peniaze čokoľvek. Ako sa to mohlo stať?!
Ešteže aspoň niekomu nechýba v tomto našom galimatiáši humor. Len ako sa z toho dostaneme?
Nastolený problém stojí za pozornosť. Je najvyšší čas, aby sa zaktivizovali "múdri ľudia" spoločnosti, nech sú kdekoľvek a odkiaľkoľvek. Tí, čo nesledujú len úzko stranícke či osobné záujmy, ale uvedomujú si, že pre nás v danej chvíli už niet ľahkej cesty k nedávnej prosperite. Budeme musieť zaplatiť za roky hojnosti. Tak či tak. Už pôjde len o to, ako čo najviac zmierniť dosah nespočetných kríz a udržať rovnováhu s čo najväčšou elimináciou chaosu a zmätkov. Nie je to katastrofická konšpirácia. Taká je s najväčšou pravdepodobnosťou (podľa mnohých expertov) drsná realita. Prestaňme sa hnevať, útočiť, obviňovať navzájom, donekonečna omieľať frázy o ohrození demokracie - začnime rozmýšľať! Dajme si šancu na ako-tak dôstojné prežitie všetkých.
No ale čo robiť v situácii, keď väčšina novinárov dnes rezignuje na hľadanie pravdy (lebo už nie je dôležitá, dôležité je, ako sa čo podá) a podsúvajú sa hotové názorové konštrukcie s príslušným ladením? Čitatelia nemajú inú možnosť, len prechádzať viaceré zdroje. Aj tie alternatívne. K pravde sa ani takto nedochádza ľahko, väčšinou trvá stav permanentnej pochybnosti. Ale je to vždy lepšie, ako upriamiť sa na jeden myšlienkový prúd "akoby predurčený na všeobecne platný". Nemusí viesť k dobrým cieľom, pretože pred pravdou sa nesmie uhnúť...
Nepriateľstva v spoločnosti je viac ako dosť. Treba sa naučiť - keď už - pomenovať problém ako taký, nie dávať paušálne visačky