Nie je to príliš prísne voči prezidentke? Človek by nechcel byť na jej mieste.
Podľa mňa je to presné zmapovanie situácie v tom dôležitom a podstatnom. Všetci by sme dnes mali rozmýšľať, ako pomôcť Ukrajine a Rusku, pretože obe krajiny sú nám blízke (aj keď nie sme "objímačmi ruských medveďov" - určite nie zásielkami zbraní a protiruskou bojovou rétorikou.
Tu ani nejde tak o nedostatok odvahy zo zištných dôvodov. Ide o istotu, či strana, na ktorú sa chceme vo vojne postaviť a bojovať za niečo, je tá správna. Ale kto o tom objektívne rozhodne?! Je to veľká zodpovednosť. V tomto spore akoby nebolo spravodlivej strany. Je len úsilie o sféru vplyvu a možno benefity východnej Ukrajiny. Ešte najlepšie si počína Nemecko, keď sa zdráha zaujať jednoznačný postoj a odmieta posielať zásielky zbraní do ohniska konfliktu. Chce len zmierňovať ľudské utrpenie (poľná nemocnica, prilby...).
Toto sa len tak ľahko nevyrieši pri toľkom vzplanutí horúcich hláv (ale s rozumným riešením, zohľadňujúcim všetky detaily, nepríde nikto!). Prezidentka sa svojím a spôsobom aspoň vzoprela a naznačila, že treba o tom poctivo rozmýšľať a počúvať aj tých druhých, nielen presadzovať svoj názor za každú cenu. Všetkým nám ide o veľa.
Veľmi dobre, je to presne tak. Nesmierne ma upokojuje, že takýto čistý, jasný postoj predkladá širokej verejnosti človek z katolíckeho prostredia. Je to nádej, že všetko je na dobrej ceste...
Ono to s tou zmluvou môže byť aj takto: nič sa nedeje, kým sa nedeje nič vážne. Americkí vojaci a spoločné vojenské cvičenia by určite problémom neboli. Ale keď sa niečo vážne začne diať - už sme si vybrali stranu, na ktorej budeme stáť. Nemusí byť tá najspravodlivejšia. Nikto si neželá, aby Čína a Rusko ovládli svet, ale sotva možno podobné veľmocenské ambície priznať USA, pod akoukoľvek zámienku. Ak prijmeme finančný príspevok na rekonštrukciu letísk – zaväzuje nás to. Bude potrebné veľmi pozorne vyrokovať mžnú ústupovú cestu a nejasať príliš nad obrovskou sumou pre naše letiská.
Je to presná analýza súčasného stavu. Len ako si má v tejto situácii počínať bežný občan, ktorý žije na doraz - čo by mal a môže robiť a čo nesmie...
Bolo to presné zhrnutie nášho ponovembrového vývoja. Až na zaplakanie nad premrhanými možnosťami, pretože v čase, keď historik Lipták písal svoje analýzy, ešte blikala nádej na zlepšenie. Dnes už veľmi nie. Sme takí, akí sme. Arogantní, nenásytní, chamtiví, pripravení zneužiť každú vhodnú situáciu vo svoj osobný prospech. Jedno je isté: z tohto trasoviska nevyviazneme vzájomným obviňovaním, či rozhodnutím len jednej strany politického spektra. Chcelo by to opatrný zmier, spojenie a podporu všetkých dobrých síl spoločnosti (pretože všade sú takí aj onakí). Čo keby sa urobila hrubá čiara za minulosťou a zároveň našiel spôsob, ako ponechať voľné ruky justícii a OčvTK?! Aktuálny stav spoločnosti si však žiada nový základ a začiatok a tiež aktívnu účasť tak koalície ako opozície. Lenže pri súčasnej konštelácii si niečo také sotva možno predstaviť.
Niečo úžasné! Až mrazí. A kompetentní podľa všetkého nevedia, ako ďalej. Už nestačí obviňovať sa navzájom. Treba niečo robiť.
Toto je dnes najväčší problém R. Fica. Ak sa mu v minulosti dalo uznať všeličo aj zo strany politických protivníkov, keď sám čelil tlaku mediálneho sveta – už to neplatí. Akoby prestal vnímať hranicu medzi dobrom a zlom. Sleduje len svoj cieľ: znovu sa podieľať na moci. Možno najbližšie voľby vyhrá (má ešte svoj voličský potenciál), ale poriadok v spoločnosti on už robiť nebude. Možno mal na to - premrhal svoj čas.
Niekde treba začať a čím skôr, lebo sa prepadáme čoraz hlbšie. Ľubomír Plai má konkrétnu predstavu ako na to. Všetky latentné dobré sily v spoločnosti (vrátane masmédií) by mali zrezignovať na doterajšiu falošnú lojalitu či vlastné utkvelé predstavy a podporiť každý nápad a úsilie, ktoré začnú raziť novú cestu (bez ohľadu na politickú príslušnosť). Musíme sa naučiť robiť "dobré veci." S agresivitou sme sa ďaleko nedostali, to už by malo byť každému jasné.
Veď toto je to najhroznejšie: že zasiahnutá je celá spoločnosť. Od regiónov po najvyššie centrálne posty. Kto to dá do poriadku? Keď je už každý potenciálny vinník pripravený na obranu.
Teraz sa hrá o budúci charakter štátu a situácia je pre verejnosť málo prehľadná. To by nevadilo, keby bola nádej, že zodpovední ľudia na zodpovedných miestach sa budú vedieť (a chcieť) dohodnúť na tom, čo je v danej chvíli najdôležitejšie. Či obvinenie vrcholných predstaviteľov predchádzajúcej moci bez ohľadu na to, akým spôsobom (i keď formálne v rámci zákona), či ochrana staro-nových „našich ľudí“ alebo nastavenie a rešpektovanie pravidiel, ktoré postihnú každého, kto vo svoj prospech zneužije zverenú pozíciu. Na generálneho prokurátora nesmie padnúť ani tieň podozrenia, že nie je „nad vecami“. Verím, že si to uvedomujete, len pripomínam.
Je to veľmi vážne. Teraz sa hrá o našu budúcnosť a zároveň vrcholí osobná dráma Dušana Kováčika. Iba on vie prečo a za akých okolností sa stalo, čo sa stalo. Jedno sú politici (takí aj onakí), ale niečo iné inštitúcie práva a spravodlivosti, ktoré v minulosti zlyhali neuveriteľným spôsobom. A stále sa to na rôznych úrovniach deje. Nepoznáme celé komplikované pozadie. Najlepšie by bolo, keby Dušan Kováčik - nie ako "kajúcnik" udávajúci za protislužbu čokoľvek sa od neho žiada - ale poctivo ľudsky objasnil celú tú obludnú mašinériu, ktorou sa nechal strhnúť, aby sa už nikdy nezopakovala. A prijal následky. Ale to by musel dôverovať svojim sudcom. A tu sa vrstvia otázniky, či je všetko ako má byť.
Odporúčame