Spomienky priblížili hrôzu holokaustu viac ako učebnica
Nuž,
keď vidím to tendenčné povinné pripomínanie si len holokaustu, hanbím sa, že môj dedko bol iba v päť hviezdičkovom hoteli "gulag", kdesi pri Omsku, kde ich nútili denne jesť sviečkovú na smotane, pri vykúrenom bazéne.
Prepáčte mi môj cynizmus, ale asi takto by sa vyjadril môj dedko, keby žil.
Pretože, bol radový zajatec, dostal len päť rokov v máji 1945, keď iní oslavovali koniec vojny.
Napriek tomu, že tam nikoho nemučili a netýrali, epidémia sa postarala, že ľudia mreli, ako muchy. Ráno po budíčku, tých čo nevstali, nahádzali na vozík, vyniesli na okraj tábora a nahádzali do otvorenej žumpy.
Medzi dozorcami boli aj zvery, ale aj takí, čo rovnako trpeli, ako ich väzni. Celých päť rokov, doma nemali o dedkovi žiadne správy. Napokon sa so šťastím vrátil domov.
Celý život som od neho nepočul krivé slovo na Rusov. Nadával akurát na všetky druhy vojnového utrpenia.
A už vôbec nemal pocit, že by mal prežitými útrapami povinne otravovať mládež, v rámci "poučenia sa z dejín".