Všetci penzisti, ktorí nemajú zmysel pre humor, nech sa poberú "do psej matere" a tam nech vyplakávajú.
Už zabudli, ako nás boľševická vrchnosť, ako študentov, nahnala na besedy so "šopovými" partizánmi, ktorí rok čo rok "odrecitovali" svoje "hrdinské činy".
Mimochodom, v každom mestečku, to boli notoricky známe tie isté tváre, ktoré boli vo všetkých možných a nemožných komisiách, výboroch, zašití na dákom úrade.
Ako študenti sme pochopili, že celé je to dokola sa opakujúca fraška, tak sme tiež v diskusii potrebovali prejaviť náš "angažovaný" záujem.
Spolu s kamarátom sme sa "hrdinu", spýtali, aký kaliber mal guľomet, ktorý hrdina obsluhoval. Samozrejme, súdruh hrdina sa rozžeravil do červena a začal nám nadávať do protisocialistických živlov. Že nič nevieme o SNP a nebojovali sme tam. Kamarát zakontroval a oznámil súdruhovi hrdinovi, že až bude najbližšie SNP, tak doň určite pôjdeme.
Salvy smiechu musel z povinnosti upokojovať učiteľský zbor, ktorý sa tiež smiechu nezdržal.


