Skús pri rozprávaní nepľuť.
24. júna sa majú páliť a preskakovať ohníky. K tým zdravotným obetiam by som ešte pridala Deň pamiatky obetí kapitalistického režimu - celoročne.
Aj Francúzi si vážia svoju účasť v Slovenskom národnom povstaní.
https://sk.ambafrance.org/75eme-anniversaire…
Environ 200 citoyens français, anciens militaires évadés des camps de prisonniers en Autriche et en Hongrie, et civils enrôlés dans le STO et travaillant dans des usines d’armements en territoire slovaque, ont pris part au Soulèvement national slovaque au sein du bataillon Foch sous les ordres du capitaine de Georges Bazar de Lannurien, unité de la 1ère Brigade M. R. Štefánik commandée par le colonel Veličko. 56 ont perdu la vie et 45 ont été blessés. 24 combattants français sont enterrés dans la crypte sous le monument qui se dresse sur la colline de Zvonica, à l’entrée de la commune de Strečno, dans la région de Žilina.
Zhodli sa, že by nebolo vhodné zavrieť hranice. To neznamená, že "sa" hranice nezavrú.
Ty čítaj s porozumením. Myslíš, že otec prišiel do Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici z ulice a povedal: Tu som, dajte mi niečo robiť? Zapojil sa do národnooslobodzovacieho boja už vo Vojvodine, písal články ako novinár, presadil sa. Všetko to bolo zorganizované, aj jeho príchod do rozhlasu. Otec bol mimoriadne nadaný, aj keď ešte veľmi mladý a fyzicky hendikepovaný. Inak by ho Vladimír Clementis, náš najväčší diplomat, nebol vyslal krátko po vojne do Belehradu - k Josefovi Korbelovi, otcovi Marušky/Madeleine Albrightovej, ktorá na dvore veľvyslanectva skákala cez švihadlo. Mimochodom, otcovu knihu Slovenské národné povstanie a medzinárodné vzťahy hneď po vydaní v roku 1974 zošrotovali. Zachovalo sa iba pár exemplárov. Otec videl túto svoju knihu prvý raz až po roku 1989 vystavenú pod sklom v Univerzitnej knižnici. (Sama ju nemám.)
Ako mohol "spadnúť 12 metrov"? Spadol z výšky 12 metrov, spadol zo skaly vysokej približne 12 metrov. Sme v novinách, vážení.
Predtým sa nepoznali, ale ukrývali môjho otca takmer až do konca vojny. Okrem iného ťažko v horách prechladol a po vojne si musel liečiť tuberkulózu v Tatrách. Ale prežil vďaka predým úplne cudzím ľuďom. So Sokolíkovcami udržiavali priateľstvo roky rokúce aj po vojne. Zaujímali sa o seba, o svoje rodiny, o deti... Mám odložený list od "uja" Tibora, v ktorom chváli moje novinárske začiatky. A ten list sa datuje do 80. rokov minulého storočia. Také to boli krásne a úprimné vzťahy, zrodené v Povstaní.
Vieš tak trt makový. Môj vtedy 22-ročný otec zbehol do Povstania z bývalej Juhoslávie, kde bola jeho vlasť vo Vojvodine, obsadenej fašistickými Maďarmi, ktorí na neho ako na pansláva vypísali odmenu. Pomohli mu slovenskí evanjelici, hoci otec bol iba krstený ako evanjelik, do kostola nechodil. V Banskej Bystrici sa dostal rovno do Slobodného slovenského vysielača, pre ktorý pripravoval zahraničné správy z niekoľkých cudzích jazykov. Po bombardovaní utekal, kam ho oči viedli. Takmer nikoho tu okrem bezprostredných spolupracovníkov v rozhlase nepoznal. Utekal do chaosu, pretože všetci sa z Banskej Bystrice rozpŕchli. Podotýkam, že ako 8-ročný prekonal detskú obrnu a silno kríval. Z Povstania si do smrti pamätal strašnú zimu, hlad a bolesť. Potreboval by ortopedické topánky, ale kdeže. Ukrývali ho cudzí, chudobní ľudia. Dali mu napiť kozieho mlieka, kus chleba, čo mali. Ráno však musel ďalej. Takto sa trápil na pokraji síl, kým sa nedostal do Skalice. K záchrane v rodine Tibora Sokolíka.
Prepána! Tie gumové rukavice a zakrvavené rúško... Nejaký nový slovenský horor?
"V prvej rade" určite nikto nesedel.
Komu to chýba okrem novinárov?