Keď vidím tých niektorých mladých na námestiach vykrikovať na starých ľudí, myslím si, že by ich bolo treba poslať vyskúšať si na vlastnej koži, ako žili ich starí rodičia a prarodičia. Škola bola niekedy miesto, kde učitelia deti učili a žiaci počúvali. V septembri-októbri sme od šiestej triedy chodili zbietať zemiaky, alebo chmel. Cez prázdniny sme ako stredoškoláci chodili na brigády, ako vysokoškoláci tiež. Všetko po vojne tu vybudovali naši rodičia a potom aj my. Domy sme stavali vlastnými rukami za pomoci rodiny, vodovody a kanalizáciu sme budovali z akcii Z.
Väčšina dnešnej našej mládeže si žije ako prasce v žite, doma nepomáha, len od rodičov berie. Čím viac dostávajú, tým viac chcú, nič nedávajú. Čo také vybudovali naši progresívni mladí, že by som mal počúvať a čítať po zemi ich nadávky? Čo také vedia, aby som ich názory bral vážne? Rýchlejšie ťukať prstami po mobile? Raz preberú zodpovednosť za svoj život, potom budú môcť rozdávať svoje rozumy po uliciach.


