Každý človek je iný a pociťuje tieto obmedzenia inak.
Ja som tiež dôchodca, ešte pracujúci. Ja nestojím o osobitnú ochranu. So životom som spokojný, s osudom vyrovnaný, nezažil som, našťastie, vojnu, ani hladomor. Chcem sa starať o seba sám, radšej zomriem, než mám na krku ostať mojim deťom a vnukom, ktorých vidím len cez telefón. Dodržujem všetky rozumné obmedzenia, ale do obchodov, chodiť budem aj v iných hodinách, nič iné mi neostáva. Chcem odísť dôstojne, nie zavretý a odkázaný na pomoc.
Mám ešte jedného rodiča, už bohužiaľ v zariadení, ale aby som pravdu povedal, ja sa bojím o svoje deti a vnukov, nie o rodiča. Tí 85 plus x, ktorým to ešte myslí, sú so smrťou zmierení, nevyhovárajte sa na nich.
Zbytočne ma bude niekto presviedčať, že to mám cítiť inak.


