Príspevky používateľa

• Za totáča sme skákali po stromoch
  

  Emília žila intenzívnym náboženským životom. Po štúdiu sa zamestnala v Mestskej knižnici na hudobnom oddelení, čo bolo ideálnou možnosťou rozvíjať a realizovať aktivity v Podzemnej cirkvi. V lete každoročne organizovala pre veriacich turistické dovolenkové pobyty na chate v Kyjaticiach, ktorá bola síce niekoľko rokov v hľadáčiku Štátnej bezpečnosti, ale až v auguste roku 1980 sa im podarilo prítomnú skupinu dovolenkujúcich zachytiť. Emília Kesegová a kňaz Jozef Labuda následne strávili dva a pol mesiaca vo väzbe v Banskej Bystrici, ich prípadu sa ujal JUDr. Čarnogurský a v novembri sa mu podarilo dostať ich na slobodu. Súdy však trvali tri roky, medzitým prišla o miesto v knižnici, absolvovala pracovnoprávne pojednávania so zamestnávateľom, pridali sa i zdravotné problémy. Konečný verdikt padol na jar 1983 - 4 mesiace podľa §178 - marenie dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločenstvami a nastúpila na výkon trestu zvyšných 6 týždňov do Bratislavy v Mlynskej doline.

  palanio
  28.08.2018
  09:42
• Za totáča sme skákali po stromoch
  

  1. septembra 1952 som nastúpil do Novák do baníckeho učilišťa. Po dvoch mesiacoch prišiel za mnou jeden z našej dediny, ktorý bol tiež banícky učeň a bol doma v nedeľu a prvý mi oznámil, že: ,Otca ti zobrali a zavreli ho.‘ Keď som prišiel domov, tak som sa opýtal mamky, ako to bolo. Tak mi povedala toľkoto: ,Syn môj, boli sme s otcom v jeseni vykopávať zemiaky. Predseda miestneho národného výboru súdruh Miškolci prišiel za nami a povedal nám, aby sme sa okamžite vrátili domov. Keď sme sa vrátili domov, deti zo škôl, ľudia na ulici kukali, pretože to bolo hotové divadlo. Otca postavili do rohu, dvaja žandári ho strážili a zobrali všetko.‘ Všetko, skutočne. Mamka mi hovorila, že ešte aj nože, čo sme mali pripravené na zabíjačku, múku, chlieb, orechy, domáce zajace, všetko brali rad radom, vyzametali.

  palanio
  28.08.2018
  09:21
• Za totáča sme skákali po stromoch
  

  Alojz veľmi túžil študovať, v presvedčení, že pomôže svojmu otcovi, nastúpil v septembri roku 1952 do baníckeho učilišťa v Novákoch. V tom istom roku otca Františka zatkli a odsúdili na dva roky odňatia slobody, pokutu tristotisíc korún a vysťahovanie z Nitrianskeho kraja. Trest si odpykával v bani v Jáchymove, avšak po smrti Klementa Gottwalda v roku 1953 a po udelení amnestie, bol prepustený na slobodu. Alojz Kuna v roku 1957 narukoval do Opavy, pracoval v bani a neskôr v kameňolome. Po skončení vojenskej služby nechcel ďalej pokračovať v práci v bani, preto nastúpil do Hydrostavu v Bratislave. Nové miesto získal za pomoci priateľov a zostal tu pracovať dlhých 32 rokov ako robotník. Oženil sa a vychoval dvoch synov.

  palanio
  28.08.2018
  09:19
• Za totáča sme skákali po stromoch
  

  „Ja sa pozerám na vtedajší politický beh, že mali záujem chytro nás pozatvárať, čím viac zneškodniť, zastrašiť zvyšok, aby sme sa ani jeden neodvážili robiť protištátnu činnosť. Robili monstráky a nás dali dohromady dvadsiatich ôsmich. Spravili veľký monstrák, do novín písali - protištátna činnosť. Ja som bol medzi prvými, druhými, tretími obvinený, že sme skupinu protištátnu organizovali, lebo tento Mišo a títo eštebáci boli na to tak školení, aby čím viac ľudí obvinili paragrafom päť a paragrafom jeden. To bola velezrada a špionáž, a na to boli všetko sadzby od desať rokov hore. Lebo keď sme sa stretli v tom Jáchymove a sme sa jeden druhého pýtali, za akých okolností, čo spravil, to najhoršie bolo, že sympatizoval. A stačilo sympatizovať. Oni takýchto ponavštevovali a vyťahali z nich, alebo ich natoľko exponovali, aby mali dôvod ich zavrieť. A oni za tieto činy dostali pochvalu, ba naopak boli ohodnotení čím viac, ktorých pozatvárali.“

  palanio
  28.08.2018
  09:17
• Za totáča sme skákali po stromoch
  

  Prišli februárové udalosti a po prvých náznakoch procesu znárodňovania, ktorý by pre Jozefa znamenal stratu všetkého, čo s námahou toľké roky budoval, premýšľal nad odchodom do zahraničia. Snahy o opustenie republiky mali aj ďalší jeho priatelia a známi. Prípravy však kontrolovala vtedajšia ŠtB, ktorá pravdepodobne mala v skupine svojho agenta. Krátko pred realizáciou plánu bola celá skupina zatknutá a s ňou i mnohí ďalší, ktorí o tom vedeli a prípad neoznámili. Zatknutých a súdených bolo celkom 20 osôb. Jozef Hanko bol 9. decembra 1949 odsúdený za zločiny velezrady a vyzvedačstva na 15 rokov odňatia slobody. Po prechodných „pobytoch“ v Bratislave a v Leopoldove ho v roku 1950 transportovali do lágrov na ťažbu uránu; najskôr na tri roky do Jáchymova, potom do Příbramu, kde strávil sedem rokov. Dňa 9. mája 1960 bol na základe amnestie A. Novotného z väzenia prepustený a po 10 rokoch a 8 mesiacoch sa mohol opäť vrátiť k svojej rodine.

  palanio
  28.08.2018
  09:15
• Za totáča sme skákali po stromoch
  

  „Ráno pätnásteho marca pristavili autobus s vybitými oknami, ale zalepenými dákym papierom. Šofér, ktorý sedel za volantom, ten bol oblečený v kožuchu a rodina si mohla zobrať akurát dáke periny, oblečenie, zásoby žiadne, lebo neboli zásoby, tak to len čo im ľudia z dediny poznášali. Jeden doniesol múku, druhý doniesol slaniny, no každý dačo. Z tých, ktorí súcitili. Okrem komunistov. A tak boli naši vypravení, a zároveň brali s našou rodinou, potom brali ešte aj rodinu Krivošovcov z Ondrášovej. Tú rodinu Krivošovú vyložili tuto niekde na južnom Slovensku a našich potom odsťahovali do Čáslavi.“

  palanio
  28.08.2018
  09:11
• Za totáča sme skákali po stromoch
  

  „Prvého septembra v roku 1952 prišli na pole esenbáci, otca zobrali, ani sa mu nedali umyť, ani sa mu nedali najesť, posadili ho, neviem, či už do auta alebo do čoho a odvliekli ho na Okresný súd do Liptovského Mikuláša. Deviateho septembra otca zavreli, odsúdili ho na päť rokov straty slobody, prepadnutie celého majetku, pokutu desaťtisíc korún. Na súde bol obhajca, dáky pán doktor Trombauer, a na súde vytiahol všetky doklady, že otec má všetky svoje dodávky poplnené, za ten rok 1951, čiže nie je dôvod na to, aby ho súdili. Ale keď okresný prokurátor, doktor Sásik, na neho pozrel, na toho obhajcu, ten si sadol na lavicu a viac do konca procesu nepovedal pol slova. Otec sa proti rozsudku odvolal na Krajský súd do Žiliny. A Žilina potom ešte na tom odvolacom súde zobrala aj ten rodinný dom.“

  palanio
  28.08.2018
  09:10
• Za totáča sme skákali po stromoch
  

  A pán Miko nám, otcovi, povedal takto: ,Ujo, a prečo ste vy vtedy, keď toto s vami robili, prečo ste vy mne nenapísali? Aj ja by som bol prišiel ako hodnoverný svedok na súd a bol by som povedal všetky veci. Bol by som povedal, ako ste mi zachránili život, ako ste ma zariadili a že som bol ako člen rodiny.‘ A otec mu na to vraví: ,Jozef, keby si aj bol prišiel, boli by aj teba zavreli. To tvoje svedectvo by nebolo nič platilo.‘“

  palanio
  28.08.2018
  09:09
• Za totáča sme skákali po stromoch
  

  „Za takzvaného Slovenského národného povstania sme sa aktívne zapojili nie do bojových akcií, ale aktívne v tom smere, že sme podporovali, stravovali partizánov, ktorí robili partizánske úlohy a prechádzali z Nízkych Tatier do Vysokých Tatier. Vzhľadom na to, že u nás bol najväčší gazdovský dvor, tak všetko sa zastavovalo u nás. Zodpovedne prehlasujem, že partizánovi, ktorý prišiel na Vianoce v roku 1944 z hôr k nám, tomu sme určite zachránili život. Vzali sme ho ako za člena rodiny. Dakedy v roku 1964, ja som už robil v kožiarskych závodoch, ma volali na vrátnicu, že ma hľadá nejaký pán, že mám návštevu. Tak som tam išiel, na tú vrátnicu, a tam Jožko Miko. Ten partizán. Samozrejme, bolo veľké zvítanie, mne dal potom majster dovolenku a šli sme pozrieť ku otcovi, matke, ku bratovi a tak ďalej, lebo tí bývajú tuto, iba dom je medzi nami.

  palanio
  28.08.2018
  09:08
• Za totáča sme skákali po stromoch
  

  dam Droppa sa narodil 10. júna 1929 v Bodiciach v okrese Liptovský Mikuláš. Pochádza z roľníckej rodiny, ktorá vlastnila veľké poľnohospodárstvo, ale do osudov ktorej tvrdo zasiahol komunistický režim. Adam Droppa skončil v roku 1951 v pomocnom technickom prápore (PTP), kde strávil 34 mesiacov. V roku 1952 štátna moc vykonštruovala proces proti jeho otcovi, ktorý si údajne úmyselne neplnil dodávkové povinnosti, „škodil pracujúcemu ľudu a prisluhoval americkému imperializmu“. Dňa 9. septembra 1952 otca zavreli a odsúdili na päť rokov odňatia slobody, prepadnutie celého majetku a pokutu desaťtisíc korún. V nasledujúcom roku rodinu Droppových násilne vysťahovali do Čiech.

  palanio
  28.08.2018
  09:06
• Za totáča sme skákali po stromoch
  

  Problematickým bodem je, že dekret prezidenta Beneše z roku 1945 sliboval majitelům znárodněných firem (pokud se nejednalo o Němce, Maďary či kolaboranty) náhradu ve formě cenných papírů či hotovosti. Náhrada však ve skutečnosti nikdy vyplacena nebyla. Snaha některých dědiců domoci se soudně dodatečné náhrady zatím nebyla úspěšná.

  palanio
  28.08.2018
  08:59
• Za totáča sme skákali po stromoch
  

  Přestože nová ústava z 9. května 1948 deklarovala ochranu drobného a středního podnikání (do 50 zaměstnanců) a nedotknutelnost osobního majetku, praxe vypadala odlišně. Stát pomocí různých omezení znepříjemňoval živnostníkům život do té míry, že koncem roku 1948 pracovalo v soukromém sektoru jen 3,5 procenta pracovníků z celého průmyslu.

  Státní podniky prosadily monopol výroby a ovládly trh. V únoru 1949 pak přijalo Národní shromáždění zákon o jednotných zemědělských družstvech, kterým začal proces kolektivizace zemědělství.

  palanio
  28.08.2018
  08:58
• Za totáča sme skákali po stromoch
  

  ZLODEJI!!!!!!!!!!!!!!!!

  palanio
  28.08.2018
  08:57
• Za totáča sme skákali po stromoch
  

  Najbolestnejšie sa znárodnenie dotklo práve roľníkov, ktorým kolektivizácia zobrala pôdu, kde neraz pracovali celé generácie. Zaberanie políčok do JRD niekde prebiehalo pokojne. No oveľa častejšie malo od dobrovoľnosti ďaleko. Takto naň spomína kronikár obce Slovenská Ves pri Kežmarku Eduard Barlok: „Jedno poobedie zobrali občanov do pristaveného autobusu na exkurziu JRD v Kežmarku. Autobus zastavil pred budovou ONV, kde ich pozvali do zasadačky, v ktorej sa začalo presviedčanie. Keď videli, že nezabralo, tak ich nechali a išli preč. Občania čakali ďalej, tento spôsob sa im zdal podozrivý, myšlienky sa striedali, dosahovali astronomickú rýchlosť, začala sa voľná debata, výmena názorov... Tento nútený oddych trval do tretej hodiny ráno, keď vstúpil šofér autobusu a povedali, že ich odvezie domov. Ženy ich s plačom očakávali...“ Za týchto podmienok vznikalo v obci JRD. Okrem psychického zastrašovania však štátne orgány neváhali použiť aj fyzické násilie či väzenie.

  palanio
  28.08.2018
  08:38
• Za totáča sme skákali po stromoch
  

  SPEKULAT???

  palanio
  28.08.2018
  08:37
• Za totáča sme skákali po stromoch
  

  „Znárodnili sa celé priemyselné odvetvia (bane, energetický a železiarsky priemysel, zbrojovky, cementárne, peňažníctvo), inde bol kritériom počet zamestnancov – celkovo vyše 3 340 priemyselných podnikov, v ktorých pracovalo vyše 61 % osôb činných v priemysle.“ Táto prvá veľká vlna však nemala byť posledná. Už o tri roky neskôr sa k moci dostali komunisti a znárodnenie takpovediac rozmenili na drobné – súkromné podnikanie malo prestať existovať a všetko vrátane pôdy malo „patriť všetkým“.

  palanio
  28.08.2018
  08:36
• Za totáča sme skákali po stromoch
  

  Ľudovít Bacigál navyše prešiel väzením postupne v Leopoldove, Ilave a na Pankráci. No väčšinu z trestu prežil v uránových baniach v Jáchymove. Zuzana Bacigálová sa nemohla zamestnať. V mlyne, kde sa jej to napokon podarilo, bola len tri mesiace, pretože ako nespoľahlivá osoba dostala výpoveď. Už o dva dni prišli pre ňu veľkým autom a ako 22-ročnú ju odviezli nevedno kam. „Bolo to strašné. Zobrali ma na štátny pozemok, niekam do Čáslavi, mala som tam izbu, myši mi tam behali, nemala som čím kúriť.“ Pracovala, ale nedostávala peniaze, len naturálie. Múku vymieňala so známymi za vajíčka či iné potraviny. „Od manžela som mala len pár korún, raz za pol roka som za ním mohla ísť, už na to nechcem ani myslieť,“ uzatvára rozprávanie. Až po troch rokoch sa jej podarilo vrátiť sa na Slovensko a dočkala sa aj manžela.

  palanio
  28.08.2018
  08:33
• Za totáča sme skákali po stromoch
  

  „Všetko sa to udialo v jednom roku. Zobrali sme sa s manželom vo februári 1952 a už 24. júla ho zobrali od mláťačky,“ spomína ešte aj dnes s veľkým smútkom v hlase osemdesiatštyriročná Zuzana Bacigálová. Rodáčka z oravského Babína sa po svadbe presťahovala do Senca, kde jej manžel Ľudovít po druhej svetovej vojne kúpil 15 hektárov ornej pôdy. „Už 2. decembra ho súdili v Senci. Bolo okolo toho veľké haló, rozhlas to vysielal, ľudia chodili a počúvali týchto veľkých kulakov, ktorí nechceli vstúpiť do družstva. Odsúdili ho na sedem rokov a 50-tisíc pokuty, plus zákaz pobytu v Senci aj v celom okrese.“ Kulakmi totiž nazývali roľníkov, ktorí mali viac ako 15 hektárov pôdy. A, podľa vzoru sovietskeho Ruska, si aj československí čelní predstavitelia zaumienili, že ako sociálna trieda musia zmiznúť. Navyše, ak ich majetky môžu poslúžiť ľudu.

  palanio
  28.08.2018
  08:32
• Šéf diplomacie Vietnamu: Senátor McCain pomohol zaceliť vojnové rany
  

  naozaj nikdy nepochopis.. sa necudujem...

  palanio
  28.08.2018
  07:56
• Sergej Lavrov exkluzívne pre Pravdu: Washington sa vyhýba profesionálnej výmene názorov
  

  podla akych kriterii?

  palanio
  28.08.2018
  07:55