Vieš, tu vždy musíš počítať s tým, že niekto niečo nepochopí. Potom by sme nemohli dávať nič.
Vieš, tu vždy musíš počítať s tým, že niekto niečo nepochopí. Potom by sme nemohli dávať nič.
Slovo je zbraň - tá najstrašnejša, akú človek má, no zároveň aj obranný štít - ten najúčinnejší, aký človek má.
Tiež mám podobnú báseň - o slove...
Svetlo, chlap, ktorý v sebe popiera lovca, klame sám seba.
:-)
To nie je iba o mužoch... Lovia aj ženy a niekedy omnoho rafinovanejšie než muži.
A ty tu čo o jabĺčku?
Nebodaj Ti zabehlo, uhm... Ale vieš, ako to bolo v tej Snehulienke, čo mala sedem trpazlíkov. Ani jeden jej nepomohol. Musela spadnúť, t.j. prekopŕcnuť sa a urobit si riadne bum bac, aby jej vypadlo z hrdla.
Na mňa s fyzikou nechoď, Svetlo, ja som sa s fyzikou nikdy nekamarátila, neĺúbila som ani ja ju ani ona mňa.
:-)
A možno trochu inak, Majka. Vieš, čo je láska? Keď sa človek, čo žije v stálom a vyrovnanom partenrskom vzťahu dokáže ubrániť tej chémii, ak to zahorí medzi ním a niekym tretím - a to len preto, že vie, akú spúšť by to v jeho vzťahu narobilo. Žr si to ukoriguje a ustráži.
To je pre mňa láska.
Majka, s chémiou je to o zamilovanosti, príťaživosti, telesnom pude, chtíči - ale láska je stavaná na vyšších hodnotách.
Aspoň u mňa.
Bola som parkrát tak riadne zamilovaná - až po uši. Ale chémia "vyhorela" a bolo po všetkom. Láska je o inom. láska nemá prečo vyhorieť, láska sa dá len zničiť iným človekom - teda ak ju chce niekto vedome zničiť a mám skúsenosti, že aj to existuje. Takže tak.
Jaromal, nie som si celkom istá, že je to len o chémii, aj keď uznávam, že v tom prvom štádiu - zamilovanosti - zohráva chémia veľkú úlohu.
Ale zamilovanosť ešte nie je láska. je to len očarenie. Láska príde až potom, keď človek vytriezvie a povie si: tak tento partner mis tojí za to, aby som zostal/a po jeho boku, už vidím cez jeho povrch. už viem, ako sa bude chovať v kľúčových situáciách, už viem, že je na ňom zlé toto a toto, a dobré toto a toto. Ak je v mojej miere to zlé uniesť a dobrému pomáhať rásť, tak potom je to láska.
Hej! :-) To Ťa potom lieči tak, ako nič iné. Uľavuješ si a uľavuješ. :-)
Poprad, ja netvrdím, že virtuálne milovanie človeka neobohacuje. Obohacuje. Ale je to ako s realnym milovaním. Máš ho - obohacuje Ťa. Stratíš ho (veď vo virtuále všetko trvá omnoho kratšie a točí sa to tu omnoho rýchlejšie) - tak prežívaš tú istú stratu, ako pri reálnom. A práve preto, že sa to tu točí ráchlejšie, tak tú stratu prežívaš častejšie.
Možno niekomu to vyhovuje. ja mám radšej stabilného, dlhoročného priateľa, ktorý má pre mňa srdce aj dušu otvorenú vždy, keď potrebujem. A s virtuálnym milovaním - tak keď ho chce mat niekde inde, ja mu to doprajem, nech ho má.
Svetlo, v mnohých veciach s Tebou súhlasím, ale tu mi môj vnútorný hlas vraví nie. Nevera je vtedy, keď sa do vzťahu dvoch ľudí, ktorí sú navzájom prepojení telesne aj duševne, zapojí niekto tretí s očividným umyslom "vziať" si jedného z nich dvoch pre seba. A je jedno, či ide o reálnu alebo virtuálnu neveru. Druhotnou líniou toho je, či sa jeden z tej dvojice nechá "vziať" dobrovolne, dobrovolne nasilu, alebo nasilu. A pritom vie, že tým naruší to neviditeľné spojenie medzi sebou a svojim partnerom.
Ak by mali existovať voľné vzťahy, že každý môže s každým, potom by duálne vzťahy vôbec nemuseli byť. A sú - odkedy je ľudstvo ľudstvom. Pretoože nech bola spoločnot akákoľvek- mohol mať muž viacero žien a žena viacero mužov, vždy jeden/jedna z nich mu bol/a blžšia/bližší - povahou, temperamentom, vzhˇadom, sexuálnym vyžarovaním... atď, atď...
Majka, tak nás v tom klube asi bude viac... :-)
Na strednej som s tým mávala dosť problém. také že - ty máš večne ružové okuliare. Tak som si na ne zvykla, že sa ich silou mocou držím až dodnes. A nenechám si ich len tak vziať.
Nie, Jaromal, láska nie je chyba. Chybou je však, keď ju presmerujeme na nesprávneho príjemcu.
ale ako vždy - celý život ma ľudia považujú za naivnú len preto, že verím v niečo, v čo väčšina nie.
Neviem, resp. keď tak lovím v pamäti svoje lásky na prvý pohľad, tak tam bolo vzrušenie, tomu, čo sa hovorí "motýliky v podbrušku", resp. chuť na telesný kontakt - ale v priateľstve to bolo skôr o duševnom porozumení, spoločných tém na rozhovor a o tom, že práve pri tom človeku sa cítim uvoľnená a podvedome mu dôverujem.
A vieš, že ma tak trochu hriešne teraz napadá, že láska je aj, keď sa naješ kapusty a máš z nej vetry a ten tvoj/tvoja siahne do zásuvky nočného stola a vytiahne odtiaľ správne tabletky... :-) A ešte väčšia láska je, ak tabletky nie sú, keď Ti popraje, nech sú Ti tie vetry na úžitok. :-)
Parížanka, nech Ti chutí. Takých ľudí vnímam nielen ako nešťastné, ale aj nešťastie rozdávajúce bytosti, pretože ich ľahostajnosť k utrpeniu iných je večným zdrojom ďalších zranení. A najhoršie je, ke´d to robia naschval, ešte aj s pasiou.
Seat, ibaže dnešný svet je už inak naštelovaný - a takých, čo si aj po desiatkach rokov povedia - ĽÚBIM Ťa, je stále menej. Ak máš vedľa seba takého človeka, tak si ho drž, nech urobí čokoľvek. Dostávať a dávať lásku je asi to najcennejšie, čo nám mohol život dať.
Odporúčame