Páni Futbalisti,
v nedeľu som s mojimi malými synmi (8 a 6) pozeral zápas s Paraguajom. V obývačke sme spolu s vami spievali hymnu držiac sa za plecia a fandili sme. No zápas nevyšiel a mojich chlapcov to ani nebavilo, odišli sa hrať do detskej.
Aj ja som bol smutný, nie z výsledku, ale z výkonu... chcel som vidieť Našich hrať tak ako v kvalifikácii, chcel som znovu cítiť tú nepoddajnosť, vieru, nebojácnosť, srdce, pri vašich nesporných kvalitách!
Zápas s Paraguajom nevyšiel, boli lepší, ale to srdce som tam necítil, preto sme boli smutní.
Aj včera som sedel so synmi v obývačke a spievali sme hymnu, ale včera sa chlapci neodišli hrať do detskej... a keď sme spolu kričali góóól a dokonca trikrát....ešte teraz cítim tie zimomriavky.
Keď bol hneď po zápase rozhovor s p. Weissom, môj malý sa ma opýtal: "Tatik aha, ja mám tiež v očkách také slzičky ako ujo tréner...a prečo plačem, však sme vyhrali, nie?
"Od radosti, synku !!!"
Páni Hráči, Pán Tréner, ĎAKUJEM AJ ZA MOJICH SYNOV.