K prípadu Beňadiková a k ťaživému tajomstvu, ktoré si so sebou nesie Erik Tomáš
Keď som si ten článok včera prečítala, zamrazilo ma, božínku, tá žena musela byť veľmi deprimovaná, nešťastne zúfalá.
Prvotná reakcia, ale potom som si uvedomila, že konala sebecky. Bola matkou a bola zodpovedná i za životy svojich detí. Ako ich mohla opustiť? Veď mali len 5 a 7r.
Samovražda nie je riešenie ťaživej, neznesiteľnej situácie a čo tie deti?
To, ako matka nepomyslela, čo svojou smrťou spôsobí tým maličkým deťom? A neskôr som sa dozvedela, že mala i staršie deti, 24r syna a maturantku, okorenila jej vstup do dospelosti.
Tá žena mala zrejme sama i nejaké psychické problémy. Takto predsa hoc i zúfalý človek a najmä matka, ak je príčetný/á takto konať nemôže.
Ak si dobre spomínam, pred ´89 sa o takýchto ľuďoch veľa nehovorilo, ale poväčšine ich rodiny dávali do ústavov, potom z toho vytvorili celospoločenskú tému.
I ja som štát, člen tejto spoločnosti a vôbec sa necítim previnilo v tomto prípade. Väčšina deformácii je zdedená, prečo by som sa mala cítiť vinu?