Keď som si ten článok včera prečítala, zamrazilo ma, božínku, tá žena musela byť veľmi deprimovaná, nešťastne zúfalá.
Prvotná reakcia, ale potom som si uvedomila, že konala sebecky. Bola matkou a bola zodpovedná i za životy svojich detí. Ako ich mohla opustiť? Veď mali len 5 a 7r.
Samovražda nie je riešenie ťaživej, neznesiteľnej situácie a čo tie deti?
To, ako matka nepomyslela, čo svojou smrťou spôsobí tým maličkým deťom? A neskôr som sa dozvedela, že mala i staršie deti, 24r syna a maturantku, okorenila jej vstup do dospelosti.
Tá žena mala zrejme sama i nejaké psychické problémy. Takto predsa hoc i zúfalý človek a najmä matka, ak je príčetný/á takto konať nemôže.
Ak si dobre spomínam, pred ´89 sa o takýchto ľuďoch veľa nehovorilo, ale poväčšine ich rodiny dávali do ústavov, potom z toho vytvorili celospoločenskú tému.
I ja som štát, člen tejto spoločnosti a vôbec sa necítim previnilo v tomto prípade. Väčšina deformácii je zdedená, prečo by som sa mala cítiť vinu?
