A veľmi pravdepodobne aj ako zverolekár...:-)
Väčšina členov jeho (Kristovej) 144 000 člennej vlády už boli očistení a teraz spia v spánku smrti až do času vzkriesenia. Poslední členovia tejto budúcej celovesmírnej večnej vlády sú pod záverečnou skúškou!
Cnosť sa môže prejaviť už pri zmýšľaní človeka. Ak sa máme tešiť z božskej priazne, musíme myslieť na spravodlivé, dobré a cnostné veci. Pavol povedal: „Bratia, všetko, čo je pravé, čo si zasluhuje vážny záujem, čo je spravodlivé, čo je cudné, čo je hodné lásky, o čom sa dobre hovorí, každá cnosť a každá vec hodná chvály, o tom ďalej uvažujte.“ (Filipanom 4:8)
Šesť stvoriteľských období
Mojžiš napísal svoju správu v hebrejčine a opisoval veci tak, ako by ich videl človek, ktorý by ich pozoroval zo zeme. To sú dve skutočnosti, ktoré spolu s faktom, že vesmír, vrátane našej planéty Zem, existoval pred začiatkom stvoriteľských období, čiže dní, pomáhajú vyriešiť polemiku okolo správy o stvorení...
...keď dôkladne preskúmame správu v 1. Mojžišovej, zistíme, že určité udalosti, ktoré sa začali v jeden „deň“, pokračovali aj v ďalšom „dni“ alebo aj vo viacerých nasledujúcich „dňoch“. Napríklad predtým než sa začal prvý stvoriteľský „deň“, svetlo zo slnka, ktoré existovalo už skôr, nemohlo z nejakých dôvodov preniknúť k zemskému povrchu, možno pre husté oblaky. (Jób 38:9) V prvý „deň“ začala byť táto prekážka odstraňovaná, a tak začalo atmosférou prenikať difúzne svetlo.*
Udalosti šiestich stvoriteľských „dní“, teda období mimoriadnej stvoriteľskej aktivity, sú opísané tak, akoby ich pozoroval človek zo zeme.
"Veda a náboženstvo sa už viac nepovažujú za nezlučiteľné!“ — The Daily Telegraph, Londýn, 26. mája 1999.
Viera, nie ľahkovernosť: Biblia nám poskytuje také poznanie o Bohu a jeho predsavzatí, aké nemôžeme získať z nijakého iného zdroja. Prečo by sme jej mali dôverovať? Samotná Biblia nás vyzýva, aby sme si overili jej presnosť. Zamyslime sa nad jej historickou autentickosťou, nad jej praktickosťou, otvorenosťou jej autorov a nad jej vnútorným súladom. Tým, že skúmame presnosť Biblie vrátane vyjadrení vedeckej povahy a ešte presvedčivejšieho, neomylného spĺňania stoviek proroctiev počas vekov a v našich dňoch, môžeme získať pevnú vieru, že Biblia je Božie Slovo. Viera v Bibliu nie je ľahkovernosť, ale overená dôvera v presnosť biblických vyjadrení.
Je veda na tom skutočne lepšie? Odpoveď je nie. Samotný profesor Postgate pripúšťa, že „vo vedeckej obci tiež dochádza k žiarlivosti, lakomosti, predsudkom a nevraživosti“. Dodáva, že „niektorí vedci ukázali, že sú schopní v mene výskumu vraždiť, tak ako sa to stalo v nacistickom Nemecku a japonských väzenských táboroch“. A keď spoločnosť National Geographic určila investigatívneho reportéra, aby zistil, ako sa na stránky jej časopisu dostala falošná skamenelina, reportér vyrozprával „príbeh o nemiestnej diskrétnosti a nepodloženej dôvere, o zúrivých konfliktoch ľudského ega, zveličovaní vlastnej dôležitosti, nahováraní si niečoho, naivných domnienkach, ľudských chybách, tvrdohlavosti, manipulovaní, ohováraní, klamaní [a] korupcii“.
A, samozrejme, je to veda, ktorá dala ľudstvu také strašné prostriedky na vedenie vojen, ako sú choroboplodné organizmy slúžiace ako zbrane, jedovaté plyny, rakety, „inteligentné“ strely a nukleárne bomby.
Je na tom veda morálne lepšie?
Je pochopiteľné, že mnoho ľudí z vedeckých kruhov zavrhlo náboženstvo pre jeho odpor voči vedeckému pokroku, pre jeho smutnú históriu a pre jeho pokrytectvo a krutosť. Profesor mikrobiológie John Postgate vysvetľuje: „Náboženstvá sveta... priniesli hrôzy v podobe ľudských obetí, križiackych výprav, pogromov a inkvizície. V modernom svete sa táto temnejšia stránka náboženstva stáva nebezpečnou, lebo na rozdiel od vedy náboženstvo nie je neutrálne.“
Keď to porovnáme s predpokladanou racionalitou, objektivitou a disciplinovanosťou vedy, profesor Postgate tvrdí, že „veda je na tom morálne lepšie“.
Ak sa má uviesť veda a Biblia do súladu, musíme nechať prehovoriť samotné fakty, čím sa vyhneme dohadom a špekuláciám, a skúmať, ako sa tieto fakty navzájom podporujú a dopĺňajú.
Nech prehovoria známe fakty: Pri hľadaní odpovedí sa potrebujeme riadiť správnymi zásadami. Ak sa nebudeme pridržiavať tých najvyšších kritérií na hodnotenie dôkazov, môžeme sa dať v našom hľadaní vedeckej a náboženskej pravdy ľahko oklamať. Keď sa na to pozrieme realisticky, nikto z nás nemôže začať vyhodnocovať všetky vedecké poznatky a názory, ktoré dnes zapĺňajú obrovské knižnice. Na druhej strane Biblia nám poskytuje na uvažovanie zvládnuteľný súbor duchovných poučení. Známe fakty Bibliu dobre dokladajú.*
No čo sa týka poznania všeobecne, potrebujeme vynaložiť vážne úsilie na to, aby sme rozlíšili medzi faktom a špekuláciou, medzi skutočnosťou a podvodom — ako vo vede, tak i v náboženstve. Ako radil biblický pisateľ Pavol, potrebujeme zamietnuť ‚rozpory, ktoré sa falošne nazývajú „poznaním“‘. (1. Timotejovi 6:20)
Nekonečné hľadanie
Akceptovať obmedzenia: Koniec nášho hľadania odpovedí týkajúcich sa nekonečného vesmíru, priestoru a času nie je na dohľad. Biológ Lewis Thomas poznamenal: „Tento proces nemá konca, keďže sme nenásytne zvedavý druh; bádame, hľadáme a pokúšame sa veciam porozumieť. Nikdy ich však nevyriešime. Neviem si predstaviť nijaký konečný bod, keď si každý vydýchne a povie si: ‚Teraz rozumieme všetkému.‘ Ostane to mimo nášho dosahu.“
Takisto pokiaľ ide o náboženskú pravdu, možnosti poznania sú neobmedzené. Jeden z pisateľov Biblie, Pavol, uviedol: „Teraz vidíme len záhadné odrazy v zrkadle... Moje poznanie je teraz čiastočné.“ — 1. Korinťanom 13:12, The New English Bible.
Čiastočné poznanie vo vedeckých a náboženských otázkach nám však nebráni, aby sme dospeli k rozumným záverom založeným na faktoch, ktoré máme. Na to, aby sme si boli absolútne istí, že zajtra vyjde slnko, nepotrebujeme detailné poznanie o tom, ako vzniklo.
„Zisťujem, že náboženstvo veľmi obohacuje moje ocenenie pre vedu,“ hovorí Francis Collins, molekulárny biológ. Pokračuje: „Keď objavím niečo nové o ľudskom genóme, pociťujem úžas nad tajomstvom života a poviem si: ‚Óh, predtým to vedel iba Boh.‘ Je to naozaj nádherný a vzrušujúci pocit, ktorý mi pomáha vážiť si Boha a vnímať vedu ako ešte odmeňujúcejšiu.“
Veda i náboženstvo vo svojej najušľachtilejšej podobe zahŕňajú hľadanie pravdy. Veda odhaľuje svet pozoruhodného poriadku, vesmír s charakteristickými známkami inteligentného projektu. Pravé náboženstvo dáva týmto objavom zmysel, keď učí, že za projektom, ktorý je v hmotnom svete očividný, je intelekt Stvoriteľa.
Nežidom v tesalonickom zbore Pavol hovoril o dobrovoľnom presmerovaní oddanosti, čo urobili, keď sa stali kresťanmi. Prestali byť otrokmi modiel a začali ‚slúžiť ako otroci živému a pravému Bohu‘. — 1. Tesaloničanom 1:9.
Ako je ukázané vo Filipanom 2:5–8, Ježiš, keď bol v nebi i keď bol na zemi, uznával výlučné postavenie svojho Otca a prejavoval mu výlučnú oddanosť. Ježiš ukázal, že najdôležitejšie prikázanie v Zákone vyžaduje lásku k Bohu z celého srdca. (Matúš 22:37) Okrem toho Ježiš prejavoval výlučnú oddanosť Jehovovmu menu a zdôrazňoval skutočnosť, že jeho učeníci majú mať rovnaký postoj. Ježišova výlučná oddanosť jeho Otcovi nie je nikde ukázaná lepšie ako v tom, čo sa o ňom píše v 1. Korinťanom 15:24–28, kde sa hovorí, že keď jeho nebeská kráľovská vláda porazí každú inú vrchnosť a všetkých nepriateľov, on odovzdá Kráľovstvo Otcovi a podriadi sa mu, aby „bol Boh každému všetkým“.
Výlučná oddanosť pripomína aj vzťah medzi pánom a otrokom. Jehova ako Stvoriteľ je Vlastník a Pán. Je Bohom preto, že všetko stvoril; má právo, aby mu tí, ktorých stvoril, prejavovali výlučnú oddanosť; musia konať jeho vôľu. Keď je čestný človek poučený o Jehovovi a cení si svoj vzťah k Bohu, bude mu dobrovoľne a zo srdca prejavovať výlučnú oddanosť; a práve to si Jehova želá. Iba formálnu oddanosť alebo formálne uctievanie Jehova nenávidí. (Matúš 15:8, 9) Takýto vzťah a oddanosť zo slobodnej vôle, ako si to Jehova želá, sú znázornené v mojžišovskom Zákone. Hebrejský otrok mohol v siedmom roku svojho otroctva odísť ako slobodný. „Ale keby otrok hovoril naliehavo: ‚Skutočne milujem svojho pána, svoju manželku a svojich synov; nechcem vyjsť ako ten, komu je daná voľnosť,‘ tak ho jeho pán privedie blízko pred pravého Boha a privedie ho ku dverám alebo k zárubni; a jeho pán mu prepichne ucho šidlom a on bude otrokom na neurčitý čas.“ (2. Mojžišova 21:2, 5, 6)
Aby bolo jasné pre čitateľov, spása a spasenie, o ktorom hovorí Biblia je záchrana od hriechu, ktorý vedie k smrti!
“Lebo mzda, ktorú platí hriech, je smrť, ale dar, ktorý dáva Boh, je večný život prostredníctvom Ježiša Krista, nášho Pána.” - Rimanom 6:23.
Pravdaže spása sa ponúka len ľuďom, ktorí stratili večný život v raji na Zemi. Zvieratám večný život ani nebol daný!