Ty vieš lízať/fajčiť s rúškom? Pozoruhodné.
Ty vieš lízať/fajčiť s rúškom? Pozoruhodné.
Kto sme, čo sme, na čo tu sme? Ty sa tým zaoberáš? Lebo pokúšať sa dostať k odpovediam je úplne zbytočné.
Drahá, píšeš gramaticky čisto, výborne formuluješ, štylizuješ.
Obávam sa ale, že nemáš ani potuchy o tom, čo je "depresia". To je normálna nozologická jednotka, choroba. Má svoj neurochemický "podklad".
Poznáš? Lebo ja tuším nie. Asi som na nej ešte nejazdil.
To je dobre či zle? Asi najprv treba zaúdiť...teda predtým riadne osoliť. Slováci nie sú dobrí v konzervovaní údením. Sušenie typu kvalitná šunka...to už vôbec nie.
Možno riadne zmraziť. Ale to zaberie veľa priestoru, tak niekde v Himalájach. Dá sa zatváriť, že som sa pokúšal z Everestu na rogale trafiť základný tábor. Len neviem, ako by som dostal hore to rogalo.
Ale duša by spoľahlivo uletela - aspoň si to myslím.
Rád opustím "tento priestor". Len ešte maličkosti: neviem kedy a ako...a ani, či navždy.
Toto je teda téma pre mňa :-)): Je tu jeden, ktorý má nick niečo ako grobovčík...ten vraj má s mŕtvolami skúsenosti vyše hlavy. Ale ja som ideálny opozit autora, úplný protipól.
Teraz si pozerám tie milé formulácie...tak to ja som samotný ancikristušák. asi by som na túto tému napísal román...nemám problém. Aj keď rozhodne nežijem smrťou a mŕtvymi telami. Nie je to ale pre mňa tabu.
Duša trpí...smrteľný zápas....duša sa odvedľa pozerá na svoje telo. No...to by teda duše a telá mali čo robiť! V slušnej vojne telá sublimujú, rozlietajú sa na mraky...a duša ich naháňa? Spáliť telo je absolútne normálne, prítomné od nepamäti. Iste, stane sa, že telo niečo zožerie, roztrhá...rozpustí sa v niečom.
Táto téma mi teda prišla "do rany"...lebo práve rozmýšľam, ako svoje telo odpratať bez stopy.
Duša? Také ja nemám. Asi som telo bez duše. Je taká fráza?
Ufff...teraz som si pozrel text článku (písal som priamo na titulok). Nemal som tu teda byť a už vôbec nie písať. Duša, stvoriteľ...kráľovstvo nebeské...tie "rozmery" skutočne nemám.
Nemám ani skúsenosti "po fyzickej smrti"...vlastne po žiadnej. Autor tuším rozlišuje fyzickú a duchovnú smrť.
Mám ale viac než je zdravé skúsenosti z neprirodzenej smrti (násilie, boj)...z odchádzania v nemocniciach...aj úplne obyčajných smrtí doma. To "tajomno", záhadné...je u mňa úplne pragmatické.
Tento pohľad nie je asi bežný, no nemal by byť ani kontraproduktívny (aj keď si ho autor blogu vyslovene neželá). Smrť je jednoducho súčasťou života a mŕtve telo je ***. Iste, zvykne sa s mŕtvym telom zaobchádzať slušne, dokonca aj v boji/vojne. Ja sám som v rokoch, kedy som bojoval na to veľmi dával pozor...aby sa mŕtve telá nehanobili. Niektoré kultúry sú na to veľmi háklivé a treba to rešpektovať.
Moje telo...nech zobú vtáky, žerú šelmy a hlodavce.
Sorry, robím to dlhé roky...Tomuto vyššie som spomenul pána v porovnateľnom veku, ktorý bol ako z ocele. Obaja mali karcinóm prostaty s metastázami kde sa len dá, terminálne štádium.
Ten tvrdý sa rozhodol, že si nechá operovať bedrový kĺb! Pokecali sme dlho, neštandardne dlho. Vravím/pýtam sa: pán Š, keď sa už takto otvorene bavíme: oplatí sa vám to? Viete, že je to o pár mesiacoch...On: myslím, že áno - veľmi ma to bolí. Tak on nepotreboval bedrový kĺb na chodenie...ale chcel ho nahradiť pre bolesť. S tým som sa možno ani nestretol. Ja som ho ale neodhováral, bol úplne lucídny.
Nakoniec prišlo sklamanie, anestéziológ odmietol robiť pre veľmi zlý krvný obraz. Ani neviem, ako pán Š skončil, u nás nie.
Každopádne, u nás slzu nevyronil a nebál sa konca cesty.
To sú podľa mňa extrémy vo vnímaní vlastnej pominuteľnosti. Myslím, že obaja boli ateisti. Žiaden život po živote...všetko raz končí.
Ufff, uletel som inam, k oznamovaniu pacientovi, že je v keli. Ten druhý riadok opravujem: tu sme.
Ono je možno väčší problém pre ateistu oznámiť inému človeku, čo prichádza...ako veriacemu ši farárovi. Ja to neviem obaliť. Pamätám si jeden prípad spred necelých dvoch rokov. Jeden dedo, rakovinár...umieral na čosi úplne iné. Bol to vlastne môj známy, tiež ateista. Rumádzgal mi na izbe, už tam nikto nechcel chodiť. Tak som išiel, z*ebal som ho ako sýkorku - že čo to vystrájaš, nariekaš nad vlastnou smrťou?
No...a on prestal. A keď sme ho asi o 2-3 dni prepúšťali, schmatol mi ruku...díki, maj sa fajn...a prajem ti všetko...ale ty dobre vieš, čo. Rozišli sme sa s úsmevom, on asi o dva týždne zomrel. A mne je odvtedy akosi nedobro. Asi ma preklial, či čo. Ale ja som ho ani neoperoval...a staral som sa oň dobre. Akurát som ho y*eb@l, že či sa nehanbí rumádzgať nad svojou smrťou.
Téma je ale vlastná smrť, resp. telo.
Toto je trefa, *****. Zrovna dnes som riešil jeden odchod zo sveta. Nebolo to prvýkrát, možno aspoň tisíctykrát. Nechcel som to nikdy šablonizovať, brať rutinne. Ti sme anonymné postavičky.
Netvrdím, že som v tomto dobrý. No nerobím to šablónovito. Hovorím o informovaní pacienta, že zomrie (nie o vlastnom otŕčaní kopytami). No je to problém. Od frajera, ktorému sa to dá povedať rovno...po nariekajúcich nad vlastnou pominuteľnosťou. Veriacich vybaviť neviem.
Tak dobre: pokojne nech mojím telom nakŕmia zvieratá. Ja neviem: mačkovité, žraloky.
Do zeme radšej nie, červy nemám rád.
No a keď som už začal v tomto štýle: bez problémov by som dal svoje telo študentom.
No...nerád by som sa dotkol ľudí, ktorí smrť vnímajú takto. Ty si smrťológ? Už si zomrel a máš takéto skúsenosti? Akože, znie to asi pôsobivo.
Sorry, ale ja si prajem otrčiť kopytá rýchlo a byť spopolnený. Nebojím sa smrti...ani stavu po smrti. Bojím sa utrpenia, umierania v utrpení, bolestiach. Ten zážitok by som si rád odpustil.
V tvojom (vašom) prípade by som si nedovolil odporúčať - na priamu výzvu zoči-voči bez problémov. Tu samozrejme nie. Keď sa ma tvrdý chlapík na odchode zo scény pýta natvrdo, čo by som robil ja...tak mu natvrdo poviem.
Ale musím mu v očiach vidieť, že to chce vedieť. Iste, ide o úplne iné situácie ako je nejaké očkovanie. Dnes je v mnohých krajinách bežné, že sa aj nepripravenému vyklopí: je to zlé, máte max. mesiac.
Toto nepovažujem za zrovna citlivý prístup. Klamať...tak to tiež nie. Dávať falošnú nádej...to mi vôbec nechutí.
Ešte dodám: imunita je tak sakra zložitá, že jej nerozumejú ani starí imunológovia. A autoimunita...tej nerozumie nikto ani okrajovo. Ja s tým nerobím, ani s vírusmi. No pomerne často sa stretávam s problémami, ktoré sa zaraďujú medzi autoimunitné. A tam nastáva totálna impotencia medicíny.
V prípade, že sa zomiera pre nepriestupnosť kyslíka v dôsledku alterácie endotelu kapilár v alveolách...tak si neviem predstaviť, čo sa s tým dá robiť. Pred pár dňami ma za toto akýsi bačkorista nazval diletantom v medicíne. Pritom je to (podľa mňa) pomerne jednoduché. Ak fúkaš do mecha, odkiaľ má nejaký plyn prenikať von a nepreniká...tak ho môžeš roztrhnúť, neprenikne. Pokusy o vysvetľovanie na úrovni molekulárnej biológie sú tu zbytočné.
Kyslík sa nedostáva do kontaktu s hemoglobínom a teda sa nedostane do tkanív...a tie odumierajú. Akési laické bľabotanie o nukleových kyselinách a pod. je kontraproduktívne.
Multiorgánové zlyhanie následkom hypoxie - to je príčina smrti (obvykle).
Nepostavil si to dobre. Ak pri operácii "fialová" zomrie 80% a pri zákroku žltá 10%...človek by mal mať právo voľby.
O "izé" a "liečbe" sa už nechystám napísať nič. Ale biologický preparát, ktorý sa podáva miliónom ľudí...nemôže byť "prehodnocovaný" za dva dni.
Dáme či nie? Miliónom? Rozhodneme sa v pomere 3:2? Ak je výskyt čohokoľvek pri podaní niečoho výrazne vyšší ako pri podaní iného...tak sa nesmie pokračovať v podávaní podozrivého. Na to nestačí párdňové úradovanie.
Nikdy som nebol čierno-biely, nehrám za jedno alebo druhé. Ani v medicíne, ani v politike, ani v občianskom živote. Nemám tendenciu niekomu sa zapáčiť ani sa neobávam, že stratím iného priazeň.
Je absurdné presviedčať iných, aby niečomu dôverovali. Je to každého slobodné právo...vnímať podľa seba. Je pre mňa v zásade nepodstatné o čo ide...
Začal som tri vety po sebe s "je"...ale nechám to tak, aj to je nepodstatné.
Samozrejme, plusy a mínusy si každý v kľude zváži sám. Nemôže nikto rozhodovať za iných, čo je pre nich dobré a čo nie.