V každom prípade pre mňa a moju rodinu to znamenalo toľko že ešte dvadsať rokov sme žili kľudne bez toho marazmu čo je okolo nás. Žil som vtedy v Košiciach a vojaci čo prišli ani nevedeli kde sú. Niektorých zmobilizovali priamo z domu či práce. Jeden mal so sebou dokonca malé decko lebo ho nechcel nechať samého doma. Zúfalo prosil o trochu mlieka. V Košiciach bolo tiež pár zastrelených čo sa hrali na hrdinov a z rozostavaného hotela hádzali na vojakov dole tehly. Keď jedného zasiahli tak až vtedy jeho kolegovia začali strieľať. Samozrejme ako vždy doplatili na to práve nevinní ľudia.Musím priznať že vtedy som videl veci ináč a s príchodu vojsk Varšavskej zmluvy som radosť nemal.. Dnes vidím že som sa mýlil a že ich príchod nám umožnil ešte 20 rokov žiť kľudne bez kapitalistického marazmu.


