Ak by teda posmrtný život mal existovať, naše zmyslové orgány by teda mali byť súčasťou nie tela, ale duše, ducha. Ich vnem by mal byť uložený nie v mozgu, lebo ten je predsa hmotný a fyziologicky zaniknuteľný, ale v duši. Duša po smrti opúšťa telo a berie si so sebou pamäť, inak by sa človek nemohol stretnúť so svojimi najbližšími, lebo by ich nespoznal. Zrak, inak by nemohol vidieť tú nádheru a krásu nebeského raja, cit a čuch, aby bol schopný rozoznávať jedine vôňu rajskej záhrady, smradľavé v medzipriestore predsa nie je nič. A duša z fyzikálneho hľadiska by teda mala byť teda nejaké fluidum, bez hmotnosti, hmoty, niečo ako nenulový atóm bez magnetického momentu a polarity. Ale, s možnosťou absolútne voľného pohybu, s nekoherentným zrýchlením a bezmedznou zmenou smeru. Je jasné, veda si čosi také nedokáže predstaviť aby fungovalo, ale veriaci jednoznačne. Lebo ide predsa o božský vynález, ktorému nikdy rozumieť nebudeme.


