Djokovič štatisticky nepochybne vládne svetovému tenisu a to sa nedá poprieť. Navyše, ešte neskončil. To, že väčšia časť sveta ho berie ako nechceného "tenisového miláčika", je druhá vec. Je na to vysvetlenie aj argumenty. Niečo podobné, ako Kanada a Amerika nefandí Ruskému hokejistovi Ovečkinovi k získaniu titulu "Najlepší kanonier profiligy NHL všetkých čias". Djokovič sa neraz prejavil ako človek s protichodným názorovým videním v čase, aké zastávala väčšia časť sveta. Do toho mu nepridali ani nemiestne poznámky jeho otca a charakter tenistu začal naberať na odmietnutom vzťahu sveta k tenistovi. To isté platí aj o Ovečkinovi, ktorý sa netají vrúcnym vzťahom k vlastnému prezidentovi Putinovi. Z Federera vytvorili idol športovej dokonalosti a považujú ho za príklad ľudskej vznešenosti a tenisovej majestátnosti. Djokovič, čo by čokoľvek ešte bol schopný dosiahnuť vo svojej stále otvorenej tenisovej kariére, bude vždy "len" štatistickým tenisovým svetovým kráľom.
