Nejde v tomto prípade o jasný príklad, kde jeho vlastné správanie poskytuje dostatok dôvodov na verejné odsúdenie jeho činov, bez toho, aby sme narušili právne princípy?
Aké posolstvo vysielame verejnosti, keď obhajujeme takúto osoby odvolávaním sa na prezumpciu neviny?
A najmä, prečo má D. Bombic toľko sympatizantov medzi vládnymi politikmi? Čím ich táto osoba tak zaujala, že s vynaložením toľkej energie sa stali je ombudsmanmi ? Nepristalo by ministrovi “spravodlivosti” skôr kritizovať správanie a vyjadrovanie sa D. Bombica, než ho obhajovať?
Ako by sa vám páčilo, keby sa tento človek o vás vyjadroval tak, ako o zosnulom profesorovi Krčmérym? Alebo keby si voči vašej žene dovolil také útoky a vyjadrenia, ako voči novinárke Zuzane Kovačič Hanzelovej? A to sú len dva príklady z mnohých.
