V podhorských oblastiach boli družstvá zakladané neskôr, ako na nížinách. Napriek tomu, keď v roku 1968 na schôdzi JRD v Liptovskom Mikuláši prišlo zopár členov s návrhom na zrušenie družstva, hnali ich vidlami. Všetci si ešte dobre pamätali hrdľačenie na roztrúsených švíkoch, prakticky bez akejkoľvek techniky. Po novembri 1989 už väčšina pamätníkov drobných hospodárstiev nežila a o svoj podiel z družstva sa bili hlavne synovia, prípadne vnuci voľakedajších vlastníkov. Časť s úmyslom na pôde aj robiť, ale väčšina len predať, alebo prenajať takto nadobudnutý majetok. Aj tí potomkovia malých vlastníkov, ktorí začali, spravidla veľmi skoro aj skončili. Dokonca aj väčšina značne redukovaných družstiev, ktoré zostali, postupne zanikla. V optimálnom prípade, ak bol potomkom veľkých sedliakov voľáky agronóm, zootechnik, alebo iný vysokokvalifikovaný poľnohospodársky odborník, súkromný podnik dodnes prosperuje. Tí však spravidla neboli iniciátormi rozpadu družstiev.
