moja stara mama ukryvala pri bojoch o Liptovsky Mikulas pred Sovietmi nemeckeho vojaka u seba v pivnici, kedze front sa tam premlel viackrat sem a tam a do konca zivota zostali priatelia, aj po vojne. Ale vzdy, ked sa zacalo hovorit o vojne, sa jej vtisli do oci slzy a zacala so vzdorom hovorit o tom, ako jej kamaratov zabili Nemci v Demanovskej doline, ked ako chlapci tam niesli jedlo pre partizanov. Bili sa s nimi v potoku, len tak pre zabavu, drvili im kamenmi hlavy v mnohopocetnej presile, kym chlapcom dosli sily. Potom ich postrielali ako psov. Ziadny Sibir ani gulag, len bolest utrpenie a smrt.
