Nemajú záujem, ale nič iné im nezostáva.
Nemajú záujem, ale nič iné im nezostáva.
Počítajte radšej tých, ktorí si nič nepripomenú, ale musia strpieť cirkus na zabratom verejnom priestranstve.
Darmo si budeme dávať pozor v supermarkete alebo u mäsiara, v školskej jedálni alebo v menučku sa pôvod stratí...
Ľudovít Štúr podporoval spolky miernosti, tak ako by mohol byť Kalmusovi sympatický? Hneval sa na ľud holdujúci pálenke, ale aj na zlodejských krčmárov:
"Tí, čo majú kotly v svojich domoch, prichádzajú doma o svoju majetnosť, čo ich nemajú, po krčmách židovských. Pije, pije pijak cez celý rok na bradu, krčmár mu len dáva a ešte ho aj ponúkne, sedliakovi sa to páči, že pije a nič neplatí, ale naraz príde platba, sedliak nemá, lebo je mnoho, čo napil, tu potom ide krčmár po dedine s úradským a drábom z dom do domu po dlžníkoch a zaberá, čo nájde: duchny, reťaze, zbožie atď. Ohlasuje sa potom plač, bedovanie z domov, tam z toho, že nebudú mať živnosti, tu zas, že nebudú mať na čom líhať, ale darmo, dlh sa platiť musí. A takýto dlh sa platí s trojnásobným úrokom, bo už sedliak krčmárovi, aby mu len s platom pozhovel, nanosil ovocia, zbožia, kačíc, kuriat, sliepok, oviec, teliec. Stískajú srdce človekovi takéto vidoviská, ale aj hnev spravodlivý nad mravnou slabosťou ľudu zmôže sa v ňom."
A príživníkom zároveň, závislým od služieb, ktoré mu zamestnávateľ poskytuje. Skúsila som oboje a musím povedať, že byť na živnosti je slobodnejšie, ale určite aj ťažšie, ako byť zamestnancom. Trúfam si povedať, že väčšina zamestnaných by živnosť ani nikdy nezvládla. Nejde iba o stravenky, dovolenky, péenky a očerky. Zamestnanec má - väčšinou - pridelenú prácu, ktorú má vykonať, živnostník si ju musí hľadať, a keď skončí jednu úlohu, musí si aktívne nájsť inú "fušku"; takto dookola. Zamestnanec má - väčšinou - zaručenú plácu; živnostník musí o platby za svoje služby často doslova bojovať, niekedy sa aj súdiť a niekedy aj odmenu úplne oželieť (súdiť sa pri malých honorároch nemá zmysel). Je vystavený klamárom, podvodníkom, vydieračom, výpalníkom... Zamestnanec sa môže brániť silou kolektívu, má - vo veľkých podnikoch - odbory, môže spolu s inými štrajkovať. Živnostník sa môže jedine obesiť, keď zlyhá všetko ostatné a štát v prvom rade.
'"Tu však treba uviesť, že časť, a to nevieme, aká veľká, živnostníkov má príjmy skutočne nízke, prípadne živnosť je pre nich doplnkový zdroj príjmov,“ upozorňuje.' Toto je najdôležitejšia časť článku. Namiesto toho, aby štát ocenil, že jednoosobová SZČO nejde na úrad práce pýtať almužnu, ale snaží sa robiť a zarobiť aspoň na nevyhnutné životné výdavky, zdiera takéhoto občana zabijackými odvodmi. Už aj minimálne odvody bývajú v niektorých živnostenských profesiách neprijateľné (napríklad vydavateľská, prekladateľská a tlmočnícka činnosť) . Niektorý mesiac nič nezarobíš, a aj tak musíš z nuly odviesť niekoľko stoviek. A takých mesiacov v roku, keď si môžeš niečo dokonca odložiť, je málo. Túto výnimku však treba hneď využiť na splatenie dlhov, na opravy v domácnosti, na nákup nevyhnutných vecí (napríklad chladničky). Bolo by správne zohľadňovať situáciu ľudí, ktorým slúži živnosť ako jediné zamestnanie a namiesto neho. Oceniť, že si sami vedia zaviazať šnúrky. Nie po rokoch trestať.
Djoković - a nenápadný? Jeden z najkrajších mužov, z fleku by mohol hrať vo filme. Taký zjav si nemožno nevšimnúť, z pohľadu ženy.
Nedávno som si na Platona spomenula. Len tak, pri umývaní riadu... Zoznámil nás pred mnohými rokmi môj vtedajší frajer a z Platona sa hneď stal môj starší a múdrejší brat. Keď sme sa náhodou stretli na ulici, zakaždým sme tam vystáli jamu - nie a nie skončiť rozhovor. Platonovi vďačím aj za to, že mi dohodil spoľahlivého odborníka na počítače. Dodnes z toho ťažím.
Prečo nepovedať, že človek je len lenivý, aj keď sa to týka veľkej skupiny? Čo je to za nezmysel - "chýbajú pracovné návyky"? Pracovné návyky chýbajú aj mestským deťom vychovávaným "moderne" a liberálne. Často sa ani po tridsiatke nezačnú o seba starať. Treba niečo robiť s tou lenivosťou, aby aj ten, čo nechce, aj ten, ktorý si "nezvykol", musel robiť. Aby pracovať bolo veľkou výhodou, oveľa väčšou, ako nič nerobiť. Aby sa oplatilo zdokonaľovať sa v práci novými vedomosťami, zbierať skúsenosti, zlepšovať postupy... Za mojich mladých čias Rómovia väčšinou pracovali a slušne žili - prečo je to dnes obrátene? Kde urobili súdruhovia páni chybu?
Dlho som si myslela, že dôležitejšie ako peniaze je zaujímavá práca, ktorá človeka napĺňa. Keď som potom, pod tlakom reality, hľadala zamestnanie, v ktorom by som slušne zarobila, teda nie veľa, ale ani nie iba z ruky do úst a od výplatky k výplate, dozvedala som sa, že som stará. Po 35. roku nastúpila skrytá veková diskriminácia. Navyše som ako žena zarábala oveľa menej ako muži na tom istom mieste. V istej redakcii ten rozdiel predstavoval 3 tisícky korún v ich prospech, hoci som na poradách vždy bola hodnotená ako najlepšia. (Ale oni vraj "museli" mať viac ako živitelia rodiny!) Čiže nielen veková diskriminácia, ale aj diskriminácia rodová (pohlavná). Samozrejme, to len na ilustráciu, lebo zďaleka nie som sama, čo takto skončila. Obeťami sú celé generácie. Poskočili zárobky, ale len v niektorých profesiách či odvetviach, vyskočili aj ceny, ktoré sú však úplne iné pre dobre zarábajúcich ľudí ako pre dôchodcov a slabo platených pracovníkov. (Nemám minimálny dôchodok, našťastie.)
Ja som napísala, že mladí v novom režime dostávali oveľa vyššie nástupné platy, ako sme dostávali my v ich veku. Nemôžeš predsa porovnávať 1 600 Kčs - môj nástupný plat - a dnešné nástupné platy vysokoškolsky vzdelaných ľudí bez praxe v eurách. Dokonca sú vyššie, ako sme mali my po dlhoročnej praxi (tiež už v eurách), pretože my sme platovo napredovali podľa starých mzdových tabuliek. Napísala som, že to bolo v nevýrobnej sfére, ak chceš, medzi pracujúcou inteligenciou. To znamená napr. školy, vedecko-výskumné inštitúcie, verejná a štátna správa. Často som počula: "Ale mladí už do vedeckého ústavu nenastúpia za tie peniaze, za ktoré tu pracuješ ty po desiatich rokoch..." Alebo po dvadsiatich či štyridsiatich. Kolektív sa musel omladiť a za mladosť sa aj zaplatilo (aby neušli do zahraničia, napríklad). Ja som mala po prevrate Kristove roky. Ešte rok-dva sa dalo niečo robiť (ja som napr. absolvovala stáž vo Francúzsku so štipendiom francúzskej vlády). Ale 35-ročný človek už bol starý.
Zrejme si nezažil divokú privatizáciu; alebo si ju prespal; alebo si sám uspel v holandskej dražbe?
Po zmene režimu a meny dostávali mladí vysoké nástupné platy, aké sme si my, ktorí sme vstúpili do pracovného procesu v 70. rokoch minulého storočia, nevedeli ani predstaviť. Na ľudí v strednom veku a starších sa už zväčša kašlalo, najmä na pracujúcich v nevýrobnom sektore. Deti po škole a bez praxe sa nám s mnohoročnou praxou smiali do očí. Nikto, kto má dnes nízky dôchodok, ak sa priamo neulieval, za to nemôže. Sme obeťami 89. roku.