A Ajuška má v tom väzení tiež fialový... šat?
Tá "moderátorka" chcela byť svojho času primátorkou Bratislavy.
To je výsledok hlúpych oslavných rečí.
Ukáž mi, kde tomu fandím! Veď to odsudzujem, ale objektívne. Za kupovanie titulov by som rovno zatvárala, ale to sa v toľko omieľanom prípade A. Danka napotvrdilo. Ale zatvárala by som aj tých, ktorí vysokoškolskú prácu za peniaze niekomu napíšu. Podobne ako pri úplatkoch: treba potrestať toho, kto úplatok vzal, ale aj toho, kto úplatok ponúkol/dal.
Ty však nie si schopný pochopiť ani malú násobilku.
Nech kritici porozmýšľajú, ako a prečo sa Andrej Danko stal druhým mužom v štáte. Niežeby som s jeho činom pred rokmi súhlasila, naopak, štve ma, že si niekto takto zľahčil prácu, na ktorej som si ja dala tak záležať. Na druhej strane, Dankovi určite konzultant na FiF UK nepovedal, že ide o najlepšiu prácu, akú čítal za vyše 20 rokov. Nejaké schopnosti však A. Danko zrejme predsa len mal, keď to tak ďaleko a vysoko dotiahol... Skritizovať ho je v poriadku, chcieť, aby odstúpil, je súčasť politického boja, ale "zavrhnutie"? Páni a dámy, to, čo máme vo vlastných očiach, považujeme za smietku, ale v cudzom oku za brvno? Nechce sa mi veriť, že je vedenie UK v Bratislave mimoriadne bezúhonné, na tejto významnej univerzite učili ešte aj po prevrate a dodnes učia rôzne kreatúry, aj s titulom profesora. Už by stačilo tejto témy v médiách, doriešenie je vhodné inde. Týka sa najmä súčasnosti a budúcnosti: nech viac nie je možné podvádzať pri vysokoškolských prácach.
Chápem ho. Myslím, že sa na vlastné deti a na rodinu vôbec netreba spoliehať ani vtedy, keď naoko všetko funguje. Rodina môže pomôcť, ale aj najväčšmi ublížiť.
Platových tabuliek som sa nepýtala, ale diskrimináciu vo výške mzdy len preto, že som žena, som zažila na viacerých pracovných miestach, dokonca v súkromnej firme (v štátnom a verejnom sektore je to samozrejmosť).
Všetky tieto pojmy sú na debatu, ale pristavím sa pri prvom: mama hotel. Naozaj ide o maznáčikov, pre ktorých je samozrejmý plný servis: mama navarí, operie, ožehlí. A spolu s otcom (alebo bez neho) zaplatí. Bolo by v poriadku, keby si mladí pracujúci ľudia šetrili u rodičov na vlastné bývanie, ale nie tak, že budú naďalej využívať maminu dobrotu a rodičovské peniaze. Mama hotel však označuje práve takéto zneužívané bývanie - budem si robiť, čo chcem, veď som dospelý a zarábam, a rodičia mi to budú tolerovať, lebo ma ľúbia. Keď dospelý človek žije s rodičmi, má sa jednak sám starať o to, čo bude jesť, čo si oblečie, má dbať o čistotu priestorov, v ktorých žije, poradiť sa, čo treba v domácnosti urobiť, s čím pomôcť... A mať svoj podiel na výdavkoch domácnosti. Mám kamarátku s dospelým synom, sama ho po rozvode vychovala, bez alimentov od sploditeľa. Štyridsiatnik žije v mama hoteli, zarába niekoľko tisíc mesačne a míňa len na IT. Jeho matka v dôchodkovom veku si požičiava od známych.
Nechápem, prečo by som mala ísť do domova sociálnych služieb? Mám vlastný byt, vlastný rozum a je mi v podstate dobre - až na ten dôchodok a na cukrovku. Podľa profilu máte 42 rokov. Porozprávame sa tak o dvadsať.
Demenciu môžu mať ľudia v každom veku.
S dôverou je to tiež zložitejšie. Vyše tridsať rokov bývame na jednom podlaží s rodinou, ktorá má dve už dospelé deti. Je to veľmi harmonicky žijúca rodina, odkedy ich poznám, chodia spoločne stanovať, splavovať rieky. "Deti" sú slušné, vychované, mladý muž vyštudoval informačné technológie a už býva v dome samostatne so svojou partnerkou (ona sa ešte nechce vydať). Tento sused bol aj dlhoročný domový dôverník, dnes je predsedom predstavenstva bytových vlastníkov. Tak som sa ho jedného dňa opýtala, aký má názor na predaj bytu s vecným bremenom dožitia. Prekvapil ma odpoveďou, že takú zmluvu by nepodpísal ani s vlastným synom...
Prečo spomínaš ľudí nad 60? Po zvýšení dôchodkového veku sú predsa povinní pracovať (ak chcú neskôr dôchodok), prečo by sa v iných oblastiach mal život šesťdesiatnikov končiť? Kto je sám, nech si pokojne nájde životného druha, životnú družku, nech si založí vlastnú rodinu. Deti, vnuci majú alebo budú mať tiež svoje rodiny, svoje záujmy, už nikdy tam nebude taký vzťah rodič - dieťa ako kedysi, keď to dieťa, vnúča potrebovalo ochranu a záujem. Ja vidím veľa dôvodov vydať sa a práve toľko neurobiť to. Ale nikdy by som nepovedala, že nikdy.
Človek by si podľa toho návrhu mohol vybrať opatrovníka... Lenže čo ak nemôže? Čo ak nemá nikoho, koho by si mohol vybrať? Dostane od štátu? Vôbec si nemyslím, že vyhlásiť niekoho za nesvojprávneho musí byť zložité. Za peniaze všetko. Uvoľní sa kopec jednoosobových bytov, aj tých drahých v Bratislave, "opatrovaní" budú niekde umiestnení, aby rýchlo "odišli", mladým ubudne trápenie s hypotékami... Štát ušetrí a kapitalistický režim sa upevní. Nesúhlasím!
Veľká obava zo zneužitia. Deti a vnuci budú vo veľkom robiť zo svojich predkov nesvojprávnych, aby neprišli o "svoje" dedičstvo. Budú im z titulu "mdlého rozumu" brániť vydať sa či oženiť sa, naložiť s vlastným majetkom. Podplatných lekárov, psychológov či právnikov sa nájde dosť. Táto spoločnosť je celkovo zameraná proti seniorom a toto je ďalší dôkaz.
Sestra určite zhanobila rodinu...
Lekár krátko zaprotestoval, ale súhlasil, že ma už nebude ďalej vyšetrovať. Napokon mu mladá kolegyňa povedala, že má napísať správu. Sadol za počítač, niečo napísal, ona to skontrolovala, vytlačila a on na to s rozmachom pridal podpis a pečiatku. Na chodbe som neveriacky pozerala na meno a podpis: Stálo tam doc. MUDr. Petr Kolář, PhD., prednosta. Tak ja som okríkla šéfa očnej kliniky, aby ma už prestal vyšetrovať...? Doma som si to ešte pozrela v počítači, ale aj podľa fotografií na internete to bol on. Zrejme sa takto zaúča, aby mohol v prípade potreby zaskočiť za odchádzajúcich... Zbohom, rodina!
Minulý týždeň som bola na Antolskej na vyšetrení očnej makuly. Absolvujem OCT každý rok, ale toto som zažila prvýkrát. V miestnosti boli až štyria, zdravotná sestra, záhadná tichá prísediaca (lekárka?) a mladá lekárka s mladistvým lekárom, ktorí ma vyšetrovali. Vyzeralo to, že lekár je riadny babrák. Chvíľu som si dokonca myslela, že je to nejaký odrastenejší medik, mladá kolegyňa ho totiž s tykaním usmerňovala. Najskôr ma vyšetrila ona a potom mu uvoľnila stoličku a stojac nad ním mu radila. Poznamenala, že keď pôjde najbližšie z nočnej, môže si to sám skúšať... Na ďalšom prístroji, kde išlo o intenzívne a dosť nepríjemné presvecovanie, sa situácia zopakovala. Po vyšetrení lekárkou ju vystriedal kolega. Trápil sa, hromžil, prečo to má nakrivo, svietil mi všade inde, na čelo, na nos, ale aj do očí, ak trafil, až som stratila trpezlivosť. Rázne som sa odtiahla s otázkou, čo to má znamenať. Najskôr ma vyšetruje jeden, potom ho druhý kontroluje...