Ahoj, ahoj, ahoj. jasné, že som tu, Ty moja vykopávka.
Belívko, to bol Ďuro... Neboráčik, už to má za sebou. Ale umrel krásne. V roztvorenej klietke. Ak sa pamätáš, tak som o ňom písavala, že mal vždy otvorenú klietku. Chdiol vlastne do nej len jesť a piť. Inak stále sedel na garniži. No ale keď už bol na umretie, tak zaliezol do klietky. Tam sme ho našli.
Bubo je moj nový psík. Má štyri mesiace. Je krásny, roztomilý a veľmi hravý.
No, slintavých nemám rada ani ja. Ani sladkých. Ani tých, čo sa pchajú druhým do zadku.
ano, v tom s tebou súhlasím, resp. osobnosť človeka je ako kniha s mnohými stranami a záleží na tom dotyčnom/dotyčnej, koľko strán pred nami otvorí. A každá kapitola je iná. A možno ku koncu zistíme, že to bolo o niečom celkom inom, ako sme si mysleli na začiatku.
No tak v tom s Tebou stopercetne súhlasím. A najzvláštnejšie na tom je, že človek je taký istý - sú to tie isté písmená, tie isté slová - a jedni by ťa za ne utopili v lyžičke vody, iní ťa za ne chvália.
No to som zvedavá, čo by si spravil, keby som napísala, že chcem. :-)
Idem dať kávičku prekapkávať. A ma tu šteklí pod stolom náš Bubo. Má vraj oprávnené nároky na moju prítomnosť po osemhodinovom čakaní, čo som bola v robote.
Krásne, také, aké vieš len Ty. A mohol by si Tea. Dávno som ho nevidela.
Ja som do Lunaparku chodila písať básničky. Sadla soms i do vozíka, čo ma zaniesol do toho strašidelného zámku a potom som písala samé úmrlčie básne. A tiež som chodila do labyrintu. Tam som si mohla hovoriť, že škaredá som preto, lebo zrkadlá sú krivé. :-)
Belívko, na retiazkový som nemohla ani ja. Tam mi hneď bolo zle. Ale inak všetko okolo cirkusu, lunaparku a iných druhov kolotočov bolo moje. V Bratislave som chodila poza školu vieš kde? Do Lunaparku. A vôbec som nebola dobré tiché dievča. Tiché vlastne áno, ale strašná rebelantka. Furt soms i robila, čo som chcela.
:-)
A fotečky kedy budú?
Takže Majka, počuješ hlasy publika. :-) Mohla by si to dávať postupne sem na blog. A potom, až to budeš mať celé, dať to dokopy, do knihy. To je najľahšia cesta. A bolo by to zaujímavé čítanie.
Ero, vieš, že som asi hodinu rozmýšľala, čo Ti na toto napísať. Je to vlastne veľmi zložitá otázka. Niečo ako čo je Boh. Pre tých, čo v neho veria, je, pre tých, čo nie, nie je. tak je to aj s dušou. Niekto vie, že ju má, niekto to nevie.
Tak po tom hodinovom rozmýšľaní som sa nezmohla na nič iné, len na túto krátku básničku:
Čo by som bola bez duše?
Iba pes, ktorý pokúše.
Len telo, ktoré nemá tień.
Len vyhasnutá pochodeň.
Oheň je to, čo dáva pochodni žiaru.
Duša je to, čo dáva žiaru ľudskosti nám.
Ero, aj život bez svetla je premrhaný (naschval to píšem s malým s. :-)
Si predstav úplnú temnotu.
Odporúčame