Ahoj, Parížanka... :-)
Rada Ťa vidím u seba.
Belívko a ešte... áno, viem, aké to je, keď umrie mama... Pamätáš sa? Tri roky dozadu umrela tá moja. Ledva som vládala napísať dva tri články - a potom sa mi už nedalo. Musela som si jej "odchod" odmlčať. Ale všetko raz prejde.
Zvláštne, v tú noc, keď umierala (ja som to vtedy ešte nevedela) sa mi s ňou snívalo. že sa z nej stala pekná, mladá černoška. Sedela v púšti na deke, pred sebou plno ovocia a vravela mi: teraz mi už bude dobre.
A ráno volal brat. Že už to má za sebou.
ahoj, Belívko, tak som rada, že som to večné dieťa v Tebe objavila, resp. keď nie ja, tak rozprávka o láske.
:-)
Ahojky, starý kamarát.
Myslíš si, že duša necíti bolesť, keď vidí zlo v svete?
:-)
Veď v mýtoch, povestiach a legendách je zachytené všetko, čomu zdravý rozum za normálnych okolností neuverí, že?
Ale aj tie mýty musel niekto vymyslieť, resp. musel ich napísať na základe niečoho - poznania? Osvietenia? Fantázie?
A čo je vlastne fantázia?
Nie je to schopnost vidieť neviditeĺné?
No vidíš, a to je skôr z podvedomia, sú to proste slová, ktoré sa samé tlačia von - tak nejak sa to narodí v hlave, tak to cíti srdce a tak to prsty píšu.
:-)
anaj, tak sa pokúsim dať znovu čosi zo svojej rozprávkarskej kapsičky... Snád sa už ľudia presýtili politikou a "pochutia" si aj na obyčajných ľudských príbehoch.
Smútok?
Neviem... Skôr rozjímanie... Láska môže byť všeliaká. Môže mať podobu večného čakania, aj podobu sklamania, ale i podobu šťastia...
O tom je to.
Zlodej pracuje, aby mu nielen kvaplo, ale tieklo riadnym prúdom. Pre nič iné.
Slováci majú sociálne cítenie nielen v krvi, ale aj v génoch. Dnes nikde inde nefunguje rodina ako záchranná brzda tak, ako na Slovensku. Keby sme to nemali v krvi, sme v háji.
ak nám honba za mamonom zabije celkom sociálne cítenie, tak vieš kde sme, že?
:-)
Svetlo,
možno v tom majú Slováci výhru - že ich duša je zraniteľná - a preto cítia...
A je v tom námet na polemiku. O duši sa zväčša píše, že je nesmrteˇôná. Ale keď je zraniteľná, tak je asi aj smrteľná, či nie? Inak tie porekadlá - bolí ma duša, mám rany na duši - nie sú opodstatnené.
Čo ty na to?
Preto mám rada rozprávky. Dá sa v nich povedať to, na čo by iní žiadali množstvo dôkazov a teórii. V tom sú rozprávky skvelé. Dá sa dať do nich všetko.
Bautilus, pamätáš sa na časy, keď sa tu tvorili články len pre nadpisy - a pre kliky?
Myslím, že tí, čo tým obdobím prešli, už z toho dávno vyrástli. A teraz je podstatné to, čo máš na duši.
Nautilus, vďaka za tento blog, aj ja som to tak cítila - že sa odtiaľto vytratila taká obyčajná človečina, preto som sa stiahla...
... a nevedela som pochopiť, prečo si vzájomne nadávajú ľudia, ktorí sa v živote nevideli a prvýkrát čítajú svoje písmená.
To nie je o inom názore na vec, ale o obyčajnej slušnosti.
Som rada, že si zostal.
Ahojky, Svetlo, v rôznych častiach sveta sú vonkajšie podmienky nadstavené rôzne, u nás sú žiaľ, nadstavené tak, že najviac okrádajú najväčších chudákov.
Slováci však majú čosi, čo im ešte pomáha: silné rodinné putá. Štát zlýha, ale rodina nie, aspoň vo väčšine prípadov.
A ako vravíš Ty, väčšina (aspoň dúfam) majú ešte aj dušu, a také kategórie, ako súcit, sociálne cítenie im ešte stále čosi vravia.
No je taká doba, ktorá vyrába zlodejov, dnes sa už nedáva, dnes sa berie.
Odporúčame