Dúfam, že mi odpustíte, keď trochu poruším pravidlá a odpoviem aj na článok Silvie Ruppeldtovej Moje Uhorsko, kde bola diskusia pre obavy z nenávistných postingov zablokovaná. Bol som šokovaný, keď mi absolvent Fakulty histórie Univerzity Komenského z čias socializmu, a poslanec NRSR Anton Hrnko poslal via fb, (medzitým som účet zrušil a vyjadrujem sa len v tejto diskusii), tento hoax: „Horthy bol fanatický stúpenec Hitlera, súdu pred Norimberským tribunálom sa vyhol útekom do Portugalska a nesie 100% zodpovednosť za deportácie Židov.“ Potiaľ Hrnkov hoax. Moji príbuzní prežili frontu v Budapešti, takže mám o udalostiach iné informácie z prvej ruky, ktoré som si overil aj z encyklopedických zdrojov vo viacerých jazykoch.

1 Horthy nebol fanatickým stúpencom ani Hitlera, ani Mussolinyho, čo uviedol aj vo svojich pamätiach. Najviac dôveroval talianskemu kráľovi Viktorovi Emanuelovi III.

LUDIA ISLI DOBROVOLNE NA BITUNKY PRVEJ SVETOVEJ VOJNY - nieco podobne sa deje aj dnes!

Ale hneď po vypuknutí vojny a v jej začiatkoch vládol nesmierny, cielene budovaný vojnový entuziazmus. Keď vojna prepukla, ľudia sa do nej s nadšením vrhali. Zvlášť veľké nadšenie vládlo medzi verejne činnými osobnosťami vrátane básnikov. V prvých vojnových mesiacoch vzniklo obrovské množstvo vojnovej poézie.

Som rád, že mienkotvorný denník dáva priestor aj takýmto úvahám. Pre náš národ je veľká česť, keď je taký záujem o našich autorov poézie a prózy aký prejavil írsky básnik a prekladateľ John Minahane. Spomínam si na výrok Johna Steinbecka (ktorý mal zhodou okolností tiež írsku matku), ktorý povedal: „čo by som vedel o Rusku, keby som nečítal Dostojevského“, a možno by sa dalo povedať aj, že „čo by sme vedeli o Slovensku, keby sme nečítali Hviezdoslava“. Hovorí sa, že nové oči viac vidia, a takú zaujímavú úvahu by som nečakal ani od slovenských literárnych kritikov, ktorí sú často pod tlakom rôznych kultúrnych a politických vplyvov súčasnosti. Nedávno ma napr. prekvapila veľmi ostrá kritika Novomeského na portáli Aktuality, ktorá však nebola dielom literárneho kritika, ale novinára a bola vedená čisto z politického pohľadu. Nie je možné spravodlivo zhodnotiť autora, keď nepoznáme dobu, v ktorej žil a tvoril.

Vonkajšie pomery vojny nevynímajúc, sú len odrazom vnútra, formy vedomia, ktorá je človeku vlastná. Je to odraz chaosu, ktorý sa nachádza v nás samotných. Vojna málokedy vznikne "len tak", dôvody, ktoré sú uvádzané v učebniciach dejepisu, sú len zámienky pre vojnu, nie ich príčinou. Predchádza tomu vždy zhoršenie vzťahov medzi ľuďmi navzájom, stráca sa úcta k druhému človeku, schopnosť načúvania a empatie. Prvá svetová vojna bola dôsledkom nacionalizmu, predstavy, že jeden národ je predurčený vládnuť inému národu. Typické pre minulých aj súčasných nacionalistov je, že sami seba považujú za dokonalých a všetci ostatní sú výrazne horší od nich a preto vlastne nie je hriech začať im ubližovať. Nacionalizmus je vždy prejavom pokrivenej osobnosti, prerasteného ega. Títo ľudia nikdy nie sú šťastní, hoci si to neuvedomujú. Namiesto toho, aby začali hľadať príčinu sami v sebe, hľadajú chyby vo všetkých naokolo ? Koľko je dnes ľudí, ktorí sa správajú podobne ?

VĎAKA prekladateľovi za preklad, pani Silvii za ZAUJIMAVÉ info, za výborný rozhovor ++++++++++++++++++++++