Čo sa týka pravosti samotnej lásky, dokáže ju popísať, prežívať, len ten, kto je osudovou láskou opantaný, kto pociťuje k svojej milovanej bytosti čosi príjemne nezvyčajné, obohacujúce a motivujúce. Láska je inšpiratívna, ale na druhej strane iracionálna, citovo podfarbená. Kto prežije nádherný milostný románik, kto sa v živote angažuje vytváraním priestoru pre vznik a existenciu lásky, ten ju obyčajne aj dosiahne. Iste, k tomu je nutná aj riadna dávka šťastia, ale i utrpenia, viery v jej dosiahnutie, ale aj sklamania z neúspechu. Láska nie je darom, ale kurzom človeka, pre ktorý by mal existovať, večer zaspávať a ráno sa zobúdzať a tým dodávať zmyslu života ten správny a jednoznačný smer. Nezažiť lásku, nepoznať jej chúlostívé hranice, neabsolvovať nekonečnú hĺbku vzťahu, neprežívať jej slastné očarujúce momenty ale aj nepríjemné vrtochy, to je ako byť pri mori, ale nekúpať sa v ňom. Aj ten, kto nevie plávať, by mal minimálne vyskúšať ako chutí more.


