Len časom sa zistí, v akom stave je spriaznenosť dvoch duší a aká je ich vzájomná priľnavosť.
Len časom sa zistí, v akom stave je spriaznenosť dvoch duší a aká je ich vzájomná priľnavosť.
Je zaujímavé, akí sme my muži dokonca aj v takých životne dôležitých situáciách ako sú manželské vzťahy laxní, benevolentní, ľahostajní. V mnohých prípadoch dokonca až trápne naivní. Možno vychádzame z vedomého podcenenia ženskej logiky, intuície, zmýšľania. Tvárime sa ako neohroziteľní a vo vzťahu nadriadení. Žena je v podvádzaní omnoho opatrnejšia, predvídavejšia a najmä prefíkanejšia. Nenecháva nič na náhodu a kontroľuje svoje konanie v maximálnej možnej ostrahe. Navyše, muž nemá ani k tomu „ženské“ primitívne páky, ako by svoju ženu „načapal“ alebo aspoň začal upodozrievať z nevery (pranie – vôňa prádla, vrecká a podobne). Muž sa nevie ani patrične tváriť, aby nebol nápadný svojimi nemorálnymi aktivitami. Žena obyčajne zmenu v správaní sa muža postrehne okamžite je na nej, či v danej veci začne konať, alebo nechá tomu voľný priebeh. Iste, nevera je neštudovaný program človeka, tak ako aj manželstvo. Každý si musí to svoje šťastie „odtrpieť“ sám a do dôsledku.
Pomôcť alebo nepomôcť opitému ?! Pomôcť alebo nepomôcť hazardérovi na motocykli, „pretekárovi“, ktorý precenil svoje vodičské majstrovstvo ?! Pomôcť alebo zabrániť človeku pred ublížením si na vlastnom zdraví ?! Pomôcť alebo nepomôcť nafetovanému, zdrogovanému človeku ležiacemu nehybne na lavičke v parku ?! Pomôcť človeku v núdzi, ak sa do nej dostal sám, vlastnou nerozvážnosťou ? Pomáhať stratenému v lese, ktorý stratil orientáciu a nedokáže z neho vyjsť von ?! Je vôbec rozumné niekoho zachraňovať, keď sám dotyčný mal snahu tento svet opustiť ? A potom teda komu pomáhať ?! Len dobrým ľuďom, ktorí do nebezpečenstva sa dostali nie vlastnou vinou, pričinením ?! Len takým, čo dokážu si vážiť svoj vlastný život ?! A vieme my pohľadom na akéhokoľvek zúfalca zistiť, prečo sa do životunebezpečnej situácie vôbec dostal ?! A keď zistíme, že je to opilec, neposkytneme mu pomoc ?! Lebo ...
Ono, to nie je o tom, že by klesal počet veriacich. Možno je to snáď len stratou starších ľudí, ktorí čerpali svoju vieru z minulosti. Dnešný človek jednak chápe zmysel života inak, jednak k tomu, aby veril v Boha cirkev nepotrebuje a ak aj verí, nemá čas sa zúčastňovať cirkevných obradov, lebo jeho životným nutným impulzom je práve práca, ktorá ho živí. Človek môže veriť aj bez kontaktu s cirkvou. Predstava spojenia cirkvi s Bohom je skutočne už aj u mnohých veriacich utópiou a nezmyselnou cirkevnou propagandou. Viera v Boha je jedinečná v srdci každého veriaceho a nie v počte kostolných návštev. Je evidentné, že práve do kostolov chodí menej ľudí, ale to je skutočne dané chápaním veriaceho v inú duchovnú hodnotu a nie cirkevnú. A nemyslím si, že táto situácia má zlepšovaciu tendenciu. Práve naopak. Ale, veriaci svoju vieru si držia pevne vo svojich srdciach. Na rozdiel od mnohých cirkevných hodnostárov, ktorí Boha špinia svojimi nekalými praktikami a aktivitami.
Hrozne mi Lipšic pripadá slizko a načechrane. Problém nie je v tom, že by nedokázal ponúknuť minimálne to, čo ponúkajú aj iní, alebo že by mu ľudia neverili, že je toho schopný. Jeho problém je ďaleko hlbší a zanesenejší ako len otázka jeho postu, strany, mena. Podobne sa dostáva do záhuby aj keď s prijateľnou perspektívou aj Procházka. Na začiatku to bola idea celkom perspektívnej ponuky z jeho strany. Bol fakticky politicky i ľudsky neznámy, aj keď v KDH čeril vodu, ale len z dôvodu budovania vlastného prospechu. Dnes sa misky váh aj u neho začínajú vyrovnávať a po Matovičových útokoch sa aj jeho pozícia lídra pravice začala rúcať. Pravica sa navzájom hryzie, čo znamená stabilnejšiu pozíciu pre Ficov SMER. Lipšic je typom gágajúcej husi, ktorá sem tam uštipne, ale inak sa drží viac pri koryte potoka. Sú politici, ktorí sú schopní si podkopať aj vlastnú stoličku a osobne si myslím, že práve Lipšicovi sa to darí najlepšie.
Veľmi trefná a skutočne k zamysleniu položená otázka. Ak to parafrázujem na rybára, ktorý ostatným rybárom tvrdí, že v jazere videl päťtonového kapra, tak chvíľku možno s ním pobudnú a nádejajú sa, že sa zjaví aj im. Ale, postupom času aj ich opadne silný emočný rybársky syndróm a začnú považovať kolegu za chvastúňa a klamára. Možno, v kútiku duše sa im bude preháňať myšlienka na chytenie tak obrovského úlovku, ale neveria tomu. Je to prehnané, nemožné, absurdné. Uveria až vtedy, ak sa im taký obrovský kolos podarí zočiť. Samozrejme, záujem o chytenie veľkej ryby je lákadlom pre všetkých rybárov, ale tak obrovského kapra ešte nikto nevidel ani o takom monštre nikto nepočul. Preto, mať rešpekt pred takým rybárom, azda len kvôli tomu, aby sme si naň dávali pozor, lebo je to jedinec, ktorý si dokáže toho navymýšľať a podsúvať ako vierohodnosť najvyššieho stupňa. Pokiaľ človek nezdieľa potrebu veriť pre neho zjavne nekorektnému zásahu, tak sa ním ani nenechá ovplyvniť.
A ja som si vždy myslel, že na lieky najviac dopláca štát a ono sa ukazuje, že žalúdok ...
Tak to je ideálna časová stopa, ktorú bohužiaľ v dnešnej dobe máloktorá z manželských dvojíc dokáže dodržať. Moji rodičia aj vo vysokom veku sa držali za ruky, keď šli po ulici. Dnešná doba vytvára podmienky skôr pre partnerské a milostné vzťahy ako manželské. Manželstvo pokiaľ neplní svoju počiatočnú funkciu na základe ktorej vzniká rodina, tak nikdy to nebude ten správny a dobre sa rozvíjajúci vzťah. Vždy bude jedna strana ukrátená o niečo, čo v manželstve chcela nájsť a malo byť automaticky prítomné. Manželstvo nemôže existovať bez lásky a sexu. Možno že existujú ľudia, ktorí sex a milostný akt nevyhľadávajú tak ako by sa patrilo. Ale, buď to tak cítia obaja alebo jeden z nich v manželstve práve týmto nedostatkom trpí. Tam je práve možnosť k hľadaniu si seberovného v prežívaní nádherných intímnych činností.
Ľúbiť sa predsa dá a musí, na diaľku, ak dvaja zamilovaní sú od seba odlúčení a nemajú možnosť dokazovať a dokumentovať svoju telesnú túžbu splynúť v jedno telo. Nemám rád nič nepotvrdzujúce slová, ale skôr reálnosť faktu. Pokiaľ sa o sexe, milovaní len veľa hovorí, to môže byť len chvastúnstvo a skutek utek, ako sa hovorí. Z toho ani jeden nič nemá. Ale telesná „poživeň, orgastické výbuchy a dokonalosť reálneho aktu dokážu z milostného aktu vytvoriť nádhernú eufóriu zmysluplného a láskyplného obohatenia jedného druhým. Milostný akt nie je len o sexe, ale aj o jedle, pití, rozprávaní, prostredí, vôni, hladení, nežnení ... Je to v podstate o krásnej nahote, nevšednom zabaľovaní sa do toho druhého a neustávajúcom objatí, dotýkaní sa. Je to najrozumnejšia investícia času, ktorú by človek mal ponúknuť svojmu partnerovi čo možno najčastejšie.
Ženy tak ako muži nevedia, čo je dobrý, príjemný, vzrušujúci a rozkošou voňajúci sex, skôr milostný akt. Predsa, to sa nikde neučí. Buď sa to odpozoruje (k tomu prislúchajúce erotické filmy, pornofilmy), počuje (pri pive medzi chlapmi, ženy medzi sebou o detailoch sexu zásadne nerozprávajú) alebo si to každý prečíta tam, kde je na to vytvorený priestor. Milostný, pôžitkársky vedený akt v tom najvrúcejšom ponímaní nie je a ani nemôže byť otázkou niekoľkých minút. A to skutočne nie je len o samotnom splynutí dvoch roztúžených tiel. Práve o tom je to krásno, kto pochopí, že milostný akt je hra dvoch dospelých ľudí, je to poskytovanie príjemna inej osobe na úkor seba samého alebo aj súčasne. Je to hľadanie dokonalej celotelovej rozkoše akýmkoľvek spôsobom, ale všetko v rámci obojstranne prijateľných aktivít a činností. A kdekoľvek na tejto planéte, aby to nikdy nebolo stereotypné, málo vymýšľavé a podnetné. Žena musí byť pre muža tou najdokonalejšou hračkou akú kedy držal vo svojich rukách
Inak, manželstvo je nádherný súzvuk dvoch milujúcich duší, ale len kdesi na začiatku (opäť česť výnimkám).
Ja som si v teenegerskom veku myslel, že manželstvo je len o láske, milovaní, sexe - to je strana ľúbenia a dokazovania spriaznenosti k vlastnej žene a samozrejme z toho neskôr vyplývajúcich povinností k deťom, rodine, k nejakej práci, ale stále o sexe, milovaní a tak dookola. Tie povinnosti k deťom, rodine, k práci zostali trvalé, ale sex, milovanie a láska, pomaly ale iste, zanikali. Veď, ako môže krajšie dokazovať svoju lásku k manželke chlap ako práve tým, že ju bude aj fyzicky milovať (sexovať), láskať, nežniť. Lenže, obyčajne prídu medzi dvoch dospelých jedno, dve deti a láska ženy sa musí rozložiť na viacero subjektov. Mnohokrát z toho muž vychádza ako posledný uspokojený a so sexom a milovaním akoby ľahla zem, keď nie žena. V tom čase do toho vstupujú objektívne príčiny ženy, bolenie hlavy, dvojtýždňová menštruácia a podobne. Muž vstupuje ako milovník do procesu vzťahu až po vyletení detí z hniezda, keď žena začína byť opustená.
KDH svojim návrhom k zamedzeniu predaja v nedeľu opäť farizejsky nachádza len jednu oblasť pracovného života človeka, pričom nevidí zamestnaneckú povinnosť cirkevných aktivistov ako sú kňazi, kostolníci, miništranti, predčítavači a iní. Aj oni robia službu obyvateľstvu, aj oni by mohli svoju činnosť zveľaďovať oveľa rodinnejším spôsobom. Každá nedeľa aktivuje hromadu veriacich, pričom by aj oni mohli sa venovať svojim blízkym. Predavači v Hypermarketoch v nedeľu dostávajú príplatky, čo je pre mnohých z nich lukratívna pracovná doba. Druhá stránka veci sú samotní kresťania, ktorí rovnako využívajú nedeľný predaj, ale nielen v hypermarketoch, ale trebárs v reštauráciách, obchodných domoch s nábytkom, navštevujú múzeá, historické pamiatky, kde sú tiež zamestnanci starajúci sa o riadny chod podniku. Je to príliš úzkoprsé videnie KDHákov, zohľadňujúce len ich záujmový pohľad na danú vec.
Vynosenie dieťaťa náhradnou matkou je neprirodzená cesta k získaniu „vlastného“ dieťaťa. Pripadá mi to ako za technické dosiahnutie životného cieľa za akýchkoľvek okolností. Dobre, existujú manželské páry, ktoré nemôžu mať deti. Nebolo im dopriate toto potešenie a dnešná doba čosi také umožňuje. Prípad austrálskych rodičov mi skôr pripomína situáciu výberu melónov v Kauflande, pričom z týchto dvoch si vezmem len tento. Vzhľadom k tomu, že obe zainteresované strany išli do procesu umelého oplodnenia tajne (Austrália ani Thajsko tento proces nepodporujú), situácia sa tým stáva neprehľadná a vymyká spod právnej kontroly. V tomto momente je už až smiešne (ak si človek predstaví tie melóny), že austrálski manželia si vybrali len jedno z dvoch vynosených detí a s tým druhým im bolo úplne jedno, čo sa stane, ako s melónmi. Oni predsa žiadali len jedno. Lenže, príroda to zariadila inak ako bolo na „objednávke“ napísané. Skutočne rarita, ale rovnako neprirodzená, ako celý ten náhradný proces.
Tak ako mal kedysi v rukách Mečiara Dzurinda a mohol s ním ako aj s jeho stranou urobiť rázny koniec, tak teraz má Fico v rukách česť Slovenska, ak by dotiahol politické kauzy (Gorila a iné) do konca. Ak by dokončil a trval na daňovom, sociálnom a zdravotnom uprataní pohľadávok, ak by stúpil korupcii a mafiánstvu na otlak. Opozícia je rozložená, deformovaná a takmer nedýchajúca. Cesta bezplatných vlakov pre istú časť obyvateľstva je síce pekný vládny podarúnok, ale v tomto období stabilizácie krajiny príliš ukvapený a samozrejme voličsky nie márnotratný. Fico musí ísť na plný plyn aj napriek tomu, že z nádrže mu uniká palivo. Musí riskovať, lebo na politickej scéne je sám a ak neporazí ostatných, nebude mať šancu dokončiť začatú reformu a nielen štátneho sektora. Fico je mašina, rútiaca sa plnou parou v ústrety dosiahnutia cieľa, ktorý nemusí byť tým vysnívaným rajom pre všetkých. V každom prípade, isté čiastkové úspechy už dosiahol. Radi si počkáme na tú konečnú stanicu.
Len, v našom prípade je maďarská menšina akosi brzdou a ohniskom problémov.
Nikto neberie menšinám právo na ich kultúrnu a národnú identitu. Poznám v Kanade, priamo v Toronte československú komunitu, ktorá sa pravidelne stretáva, vzájomne kultúrne udržiavajú československé tradície, zvyky. Udržiavajú kontakt s domovinou, ale žijú, pracujú kanadským spôsobom, dokonca mnohí z nich aj v štátnej správe. A všetci do jedného, ovládajú angličtinu, bez rozdielu. Participujú na kanadských zákonoch a zásadách, berú na vedomie ich mentalitu a spôsob života. Absolútne sa prispôsobili podmienkam, ktoré im mesto vytvorilo a samotná krajina poskytla. Ak náhodou navštíviš nemocnicu a tam vie sestrička slovensky, úžasné. U nás človek navštívi lekára v Šamoríne a ten nevie slovensky, úžasné. To je ten markantný rozdiel medzi fungujúcimi menšinami v rôznych kútoch sveta. Majú záujem sa asociovať, adaptovať, ale pritom zachovávať si svoju národnú hrdosť, tvár, ktorá žiadnemu Kanaďanovi neprekáža, ale skutočne obohacuje nielen jeho, ale aj kanadský štát, ako Bugár hovorí,
Viaczástavkovosť vlakovej súpravy na trati Bratislava – Košice a opačne je samozrejme z hľadiska využívania tohto typu dopravného prostriedku za účelové, pre prevádzkovateľa ekonomicky výhodné. Rovnako ako aj možnosť poskytovania služieb (internet, reštaurácia a podobne). Trasa musí cestujúcemu ubehnúť tak, aby nemal pocit nudy a hromady zabitého času. Navyše, ak cestovanie je príjemné, voňavé, čisté, tak sa cíti komfortne a nadštandardne, uvoľnene, nie uväznene a nasilu. Tiež si myslím, že skrátiť časovú normu vlaku na trati BA –KE sa nedá len tým, že sa vypustia stanice. Tým sa zníži prepravnosť vlakovej dopravy a posíli tým autobusová doprava, ktorá z pochopiteľných dôvodov nemôže byť tak komfortná. Sme malá krajina a nevyžaduje si to, aby sme tu nasadzovali rýchlovlaky na magnetických vankúšoch. Niekedy je dobré sa pozerať aj von z okna, aby sme zistili, že sme aj nádherná krajina.
Problémom agresivity človeka je príslušnosť k samotnej ideológii. Pokiaľ je napádaná iným človekom, ohrozená je tým stabilita presvedčenia a viery v jej dôležitosť. Entita Boha je zásadovou polemikou ľudstva, lebo tvorí esenciálnu prioritu vnímania života na tejto planéte ako aj fungovania celého vesmíru. Problémom strašidelného zámku, domu nemôže byť nič iné len samotný človek. Báť sa v takom prostredí, je vecou psychickej odolnosti voči duchovným vplyvom. Ublížiť človeku môže skutočne len zub času (ak na človeka spadne spráchnivelý trám) alebo samotný človek, berúci duchovné veci do vlastných rúk. Sila prírody a človek v nej dokážu byť nebezpečenstvom pre samotné ľudstvo, čo samozrejme evidujeme denne (prírodné katastrofy, živelné pohromy, vraždy, násilnosti). Božská prítomnosť a jej prejavy sú mentálnou únikovou cestou pre všetky ostatné nepochopiteľné zlyhania, vplyvy a tragédie ľudskej bytosti. Jedine človek je ten, kto by mal mať rozum, lebo ho skutočne aj má.
V rámci diskusie, kto aký hodnotný život vedie, či je to slobodná a nemorálna, zhýralá potreba ateistu oddávať sa slastiam života a bohapustým radovánkam (nie každý ateista žije týmto spôsobom) alebo morálna, slušná a poctivá lopota teistu udržujúceho prízemnosť a oddanosť myšlienke Boha (nie každý teista potvrdzuje toto pravidlo), je vecou práve pozorovateľa, prípadne aj samotného účastníka životného strádania. Bolo by škodlivé porovnávať život kresťana a ateistu a zhodnocovať ich navzájom. Každý z nich má svoje potreby a odovzdáva (poskytuje) vlastnému životu to, čo je mu bližšie a hodnotnejšie. Vzájomná životná filozofia pritom nemusí byť u mnohých odlišná, ale vychádzajúca z bežných ľudských pravidiel správneho a nekonfliktného spôsobu správania sa. Jedna skupina ľudí vychádza z dodržiavania biblických zásad, druhá zo skúseností a osobných pocitov. A pritom každá z nich koná v zmysle zaužívaných spoločenských pravidiel.