O našej správnej púti hmotnosťou i záhrobnými svetmi
Boh je len ilúzia nádeje, ktorú bolo potrebné vytvoriť v dobe temna. Iskru, ktorá temnotu poznania začala odhaľovať a tým zmenila nemennú večnosť na budúcnosť nikto nestvoril, ale vzišla a rozvinula zo slobody pohybu hmoty. Viera, že bolo potrebné duchovné slovo Pána, aby nový hmotný svet fungoval, teda vesmírny poriadok, neznamená nič iné ako uznanie potreby duchovnej diktatúry. Hľadanie dobra nie je v rozvoji duchovna. Pretože toto duchovno nás oddeľuje od skutočného sveta a vedie nás, akože v nesmrteľnú bytosť. Človek je súčasťou hmotnej prírody, ktorej rozvoj neurčuje nesmrteľnosť, ale potreby rozvoja života. Život hľadá skutočné dobro, poznávaním jeho krásy, čo by malo byť uctievané a nie viera v nádeje, ktorá zakazuje radosť zo života. Schopnosť človeka zmeniť to čo nefunguje sa tak dostalo do pasce, kde nádej je podmieňovaná prijatým osudu. Náš život nikomu nepatrí a preto nestojí na prijatí utrpenia, ale je našou hrou, ktorú môžeme sami ovládať, tak aby nám prinášala radosť.