Alebo Matovič: Trošku som z Kisku úprimne sklamaný?
Do 31. mája? V Bratislave je strašne pomalá pošta, keď nám ešte nič neprišlo...
Čo s tým môžu robiť chronickí polymorbídni pacienti? Koho z odborníkov (diabetológa, kardiológa, neurológa, oftalmológa, alergiológa, gastroenterológa...) nemajú rešpektovať? Hádam odborní lekári by sa mali starať o liekové interakcie a o to, aby pacienta liekmi nezabili. V lekárňach je čoraz viac mladých predavačov a predavačiek, ktorí dokážu akurát vyhľadať žiadaný liek a nablokovať ho. Praktickí, resp všeobecní lekári nemajú na nič čas. Tá moja? "Diktujte, pani, čo potrebujete predpísať."
Jedným vrzom nech opravia (vymenia) aj koľajnice. A nezaškodilo by spevniť násyp. Celá električková trať v Petržalke je chorá a zbabraná.
Čítajte s porozumením. Učiteľka predsa povedala, že keď vysvetľuje látku, dieťa sedí v tretej lavici so spolužiakom, aby mohlo vidieť na ňu a na tabuľu. Iní učitelia problém s dievčaťom nemajú - na iných hodinách zrejme nesedí bokom.
Strapatá pani by sa mohla trochu učesať. To len na okraj. Trest s oddelenou "somárskou" lavicou by mohol fungovať jeden deň, určite však nie ako dlhodobá "výchovná" metóda. Myslím si, že učiteľka a jej žiačka sú v podstate veľmi podobné, preto sa neznesú a zároveň ich k sebe niečo priťahuje. Aj ja som mala učiteľky, ktoré na mne sedeli, ale aj také, ktoré ma uprednostňovali a chránili. Samozrejme, že som čítala knihu pod lavicou - za to by som dievčatko dnes skôr pochválila. Že sa nehrá s mobilom, ale pekne si číta...
Dnes by nemohlo byť Slovenské národné povstanie - každý by povstal na inú stranu.
Tebe sa neoplatí odpovedať, ale pán doktor to predsa len v zdravotnej otázke urobil. Hlavne, že si sa mu odvďačil...
Takýchto skratov zo zúfalstva bude len pribúdať.
Buď rád, že si nešiel voliť dvakrát! Ja som sa už 18. 5. dobýjala do budovy miestnej ZŠ, lomcovala som kľučkou... Potom mi zaplo. A o týždeň v sobotu som si to zopakovala. Tentoraz mali otvorené.
Označenie "mladíci" je pre takých grázlov príliš lichotivé. To ani nie sú ľudia.
To by som sa mala dožiť stovky! Mať tak menej ostrý čuch, lepšie by sa mi žilo. (Napríklad cestovalo vo vozidlách MHD.)
Neviem, ako je to v súčasnosti, ale môj syn mal pas už ako dvojročný - vtedy prvý raz cestoval lietadlom z Bratislavy do Sofie, kde ho na letisku čakali nielen starí rodičia a strýko, ale celá kopa príbuzných vrátane plukovníka v uniforme. Bolo to v roku 1979. Samozrejme, obrovský plač na letisku v Bratislave - a zrejme aj v Sofii. Pukalo mi srdce, ale nedalo sa nedať ho aspoň na 1 letný mesiac k bulharským starým rodičom. Pomáhali nám starať sa o neho takmer od narodenia, bol to ich prvý vnuk, a keď sme sa rozhodli presťahovať sa komplet a definitívne z Bulharska na Slovensko, musela som svokre prisahať, že vnuka každý rok uvidí. Letenky pre dospelého na otočku boli príliš drahé aj pre nás, aj pre mužových rodičov. Riešenie, ktoré sme s ťažkým srdcom zvolili, bolo legálne, akurát syn musel mať každý rok nový pas s fotografiou. Letuška sa na palube o dieťa postarala, boli na to zvyknuté. Mobily neboli, ale medzinárodné hovory áno, všetko sme skontrolovali. A nikdy sa nič zlé nestalo.
Nič nové pod slnkom: Cézar a Brutus na slovenský spôsob.