Neće dugo.
Vodu potrebujeme pre život, ale bez elektriny by nebolo ani mediálneho oblbovania.
Viete si predstaviť, že by bol náš premiér povedal, že návšteva Bieleho domu nebola úspešná?
Nadácia otvorenej spoločnosti je súca na zatvorenie.
Vstup do EÚ? Ako som zverejnila pred rokmi na prvej strane Literárneho týždenníka: Bezo mňa.
Môžeš zakrúžkovať iba dvoch kandidátov.
Pozerám, či dobre vidím... A áno, Pravda chváli kapitalistické zajtrajšky! Fuj.
Nikdy som nechcela publikovať v amerických časopisoch a v živote som sa nepokúsila o kamarátsku výmenu recenzií. Stojím si za tým, že časopisy, najmä tie karentované, majú vedcom ako autorom platiť. Ak im už prijali článok, uznali tým jeho hodnotu - a hodnotu treba nielen uznať, ale aj slušne zaplatiť. Existuje predsa autorské právo, minimálne v Európe. Prečo musí byť slovenský vedec - až na výnimky vyvolených a súdržných - posledným žobrákom?
Zaráža ma, že si niekto - vedec? - platí publikovanie v časopise. To je už "pokrok" oproti bežnej praxi, že publikačnú činnosť dajú vedeckému (i odbornému) pracovníkovi Slovenskej akadémie vied do pracovnej náplne, a nemôže si tak ani nárokovať honorár ako bolestné k biednemu platu. Namiesto toho, aby bol seriózny vedecký výstup odmenený finančne aj morálne, autor štúdie nedostane ani cent, akurát sa mu ujde šľahnutie kolegiálnou závisťou. Zato keď treba niečím naplniť výročnú správu o činnosti ústavu, každá písomná práca je dobrá, veď ide o grant. Aj práca, aj recenzia o nej... Apropo, recenzie článkov na kamarátskej výmennej platforme: ja tebe, ty mne. Dokonca knižné monografie, zabezpečujúce vedecký titul, sa takto recenzujú aj ódujú... Inokedy sa zatracujú z obyčajnej ľudskej neprajnosti či dokonca pomstychtivosti. Načo je to dobré? To, čo páchne aj v slovenskej vede, by som nenazvala hneď mafiou (krv nestrieka), ale vedecká loby tu je - mnohonásobná.
Ale začiatok žurnalistiky.
Čakala som, kedy sa ozveš v súvislosti s Jožkom, ale nielen takto spomienkovo. My, ktorí sme Urbana osobne (dobre) poznali, sme zhrození z avizovaného filmu o ňom, ktorý len-len že už nemal premiéru. Našťastie to Jožova rodina zatrhla... Predstava, že by "malého zúrivého Robinsona" mal vo filme predstavovať pristarý vyškerený zajac bez charizmy a talentu, je neznesiteľná nielen pre mňa. Pomajbo operuje svojím životným jubileom - vraj to mal byť pre neho darček k narodeninám... Ak k tomu, nedajbože, dôjde, schválne na film pôjdem, a potom budem Joža verejne brániť bez servítky na klávesnici. Bol veľký básnik, bol bohém i bonviván, človek so spoločenským svedomím... Možno mal veľa chýb, ale nikdy nebol smiešny.
Keby si to po sebe aspoň prečítali! Ako možno robiť vytrvalostnú športovú aktivitu pri celkovej vyčerpanosti? Ani lekári nepoznajú odpoveď, ale žiť z diabetikov je príjemné - je ich veľa a dajú sa dlho liečiť, až kým ich nevylieči smrť.
Kto by už sporil? Človek má zarobiť toľko, aby si mohol kúpiť, čo potrebuje. Lenže čo potom banky? Tým by mal štát zatrhnúť, aby podmieňovali napr. spotrebný úver sporením na rezervu. Aj ja takto nútene sporím, ale len čo splatím úver, sporenie zruším. Neviem sa toho dočkať!
A čo máš z tých sprostých hnilých a nechutných banánov, ktoré sú teraz všade? Od socializmu som dobrý banán nejedla... Tieto zelovocové "argumenty" sú už dávno trápne.
Môj starý otec sa dožil 94 rokov, a nebyť úrazu, žil by možno dodnes... Vždy si nalial vodu do väčšej kompótovej fľaše, položil ju nezakrytú na kuchynský kredenc a pil počas dňa iba takúto odstátu vodu. Aj ja mávam v noci pohár alebo fľašku s vodou po ruke. Inak by som sa už dávno bola zadusila.