Slovo minister pochádza z latinčiny a jeho pôvodný význam je pomocník, sluha, služobník. Otázka je, komu slúži. Človek zarábajúci päťnásobok priemerného dôchodku (a viac) už nemá čo robiť vo verejných ani štátnych službách...
Slovo minister pochádza z latinčiny a jeho pôvodný význam je pomocník, sluha, služobník. Otázka je, komu slúži. Človek zarábajúci päťnásobok priemerného dôchodku (a viac) už nemá čo robiť vo verejných ani štátnych službách...
Aspoň sa predviedol ešte pred kandidovaním za prezidenta. Slovensko má predovšetkým pomáhať vlastným občanom, a ani len toho nie je schopné.
V hanbe Slovensko nemá páru.
"Drogy mal predávať v neznáme slávnom objekte..." Neslávne známej polícii sa opäť čosi podarilo - vypotiť.
Na doplnenie - som z Bratislavy. Vari nový primátor hlavného mesta nie je dosť modrý? Nemá za sebou zlepenec, ale pravicové politické subjekty áno. Ľavicové už ani nejestvujú.
Treba sa zamýšľať nad tým, prečo viac ako polovica oprávnených voličov nevolila nikoho. Ja to cítim tak, že mi síce bolo ponechané volebné právo, ale zároveň mi znemožnili voliť. Nemohla som uplatniť svoju vôľu, svoj výber, pretože na výber som dostala iba to, čo som nechcela. Ak vám povedia, aby ste si vybrali z ovocia, ale ponúknu vám samé jablká, kým vy chcete hrušku... je to fraška, a nie demokratické voľby! Tu nikto nezvíťazil, ale tí, čo nešli voliť, ak nemali koho, si aspoň uchovali za mak hrdosti.
Nevydržala som. Odišla som na úrad práce a po pol roku do predčasného dôchodku.
Smer nepostavil v Bratislave kandidáta. Nanajvýš bolo pár kandidátov na mestských či miestnych poslancov, ale takých, o ktorých dosiaľ nikto nechyroval. Nijaké letáčiky v schránkach, nevraviac o bilbordoch - žiadne predstavovanie (sa). Takto Smer vlastne ponúkol Bratislavu i jej mestské časti pravici. Prívrženci ľavice nemali koho voliť, pretože ľavica ani nekandidovala. A ani nemohla - ľavicová politická strana už na Slovensku neexistuje, Smer-SD ju už nepredstavuje. Takže je úplne jedno, kto je pri moci, a všetky komentáre sú zbytočné.
Zažila som (na akademickom pracovisku) aj vnútené tykanie, a nielen od starších či nadriadených. Stávalo sa, že ma oslovili oveľa mladšie kolegyne s návrhom na polovičné tykanie: aby som im tykala, ale ony mi budú ďalej vykať... Nezdalo sa mi to férové, tak som v záujme dobrých medziľudských vzťahov spätne navrhla obojstranné tykanie, hoci som to tak vôbec necítila. Vlastne som bola do tykania vmanipulovaná... V mnohých prípadoch som nakoniec ľutovala, že si tykám s niekým, koho v podstate neznášam, pretože sa ukázal ako falošný, intrigánsky, závistlivý, klebetný, nespravodlivý, nepravdovravný... a pod. Vyvinulo sa z toho vzájomné nepriateľstvo s tykaním... Celý takmer 20-členný kolektív si tykal, ale málokto sa s niekým znášal. O kamarátstve sa nedalo hovoriť. Záleží aj na tom, o aký typ pracoviska ide. Nech si tykajú mladí, napr. v sieti zariadení rýchleho občerstvenia, tam je to na mieste. Podotýkam, že tykanie sa vyžadovalo za socializmu, keď aj nestraníci boli akože súdruhovia...
Čo z toho majú reklamní inzerenti, že ich väčšina televíznych divákov neznáša? Prenáša sa to aj na reklamované výrobky a služby, aspoň ja mám k viacerým hotovú averziu (Poistenie pre mojich blízkych!). Podvedomie síce funguje, ale minimálne dvojsmerne. Ja už si konkrétny program vyberám najmä podľa televízie a kanála: ak viem, že bude v kuse prerušovaný, ani ho nezačnem pozerať. Takže odteraz o osemnástej vypínam telku a budem robiť niečo užitočnejšie. A možno sa v mladších ročníkoch zvýši pôrodnosť...
Poslanec Blaha má najmenej čo rozprávať.
Nejde len o chuť a opustenie miesta/mesta, na ktoré si človek zvykol. Treba aj silu, fyzickú pomoc a peniaze na zaplatenie všetkého okolo predaja bytu a sťahovania sa. Už tretí rok napr. triedim knihy a nad tými vytriedenými zakaždým plačem. Keď človek nejde o dve ulice ďalej, musí prakticky zlikvidovať všetko, čo počas života nadobudol. Ak niekde niečo vykúpia, tak za desatinovú hodnotu, aj keby išlo o úplne zachovaný starožitný krištáľ... Ak mieriš do cudzieho mesta, do cudzej dediny alebo "len" do domova dôchodcov v mieste doterajšieho bydliska, musíš zbaliť celý svoj viac ako 60-ročný život do dvoch kufrov. A skončiť v úplne cudzom svete. Seniori, najmä tí osamelí, majú až tri možnosti: 1. Pracovať ďalej aj po dosiahnutí dôchodkového veku (ak sa dá). 2. Vedieť si občas privyrobiť k dôchodku mimo zamestnania aj podnikania. 3. Zomrieť.
Tí na fotke musia byť vo veľmi predčasnom dôchodku. A na rozdiel od väčšiny penzistov z nich kričí zdravie. Vystačiť neznamená žiť.
V Bratislave úplne vypadla ľavica. Existuje ešte vôbec?
Dôležité je, kto mu udelil in memoriam cenu, prečo sa to stalo a čo tým bolo sledované. Jarka Nohavicu, našťastie živého, sorošníci opľúvajú za to, že odcestoval do Moskvy a prevzal si Puškinovu medailu za zásluhy... z rúk Putina. Ja vravím - radšej od Putina a Puškina, ako od Merkelovej, ktorá priviedla Európu na okraj priepasti. Spojenie zlata a víťazstva vzbudzuje hrôzu, najmä ak oná Zlatá Viktória má byť cenou za "slobodu tlače", teda za chiméru, ktorá nikdy nikde nejestvovala. Niekto zomrie zneužitý - a niekoho zneužijú po smrti. Často tí istí páchatelia.
Viem z vlastnej skúsenosti, že sa neoplatí upozorňovať na cudzie chyby, ale čo taký učiteľ, literárny kritik, knižný redaktor, novinár, spoluautor kolektívneho diela, pri ktorom ide o spoločný výborný výsledok? Občan nemá mať právo upozorňovať na chyby poslancov, ktorých si zvolil, aby ho zastupovali? V politike, napríklad v parlamente, by potom všetci mali čušať? Načo by tam potom boli? Samozrejme, ani mne sa nepáči, keď len upozorňujú na cudzie chyby a neukazujú riešenie problémov. Ale to je už iná otázka. Múdry človek je taktný, ale nie sprostý...