Priznám sa, že ma prekvapila prevaha negatívnych reakcií na môj článok. Pod ich vplyvom som čiastočne prehodnotil svoj názor. Som ochotný pripustiť, že parochňa je svojim spôsobom istá, akoby zdravotná pomôcka (rakovinu síce nevylieči, ale môže trochu vylepšiť psychický stav pacienta). A v tom prípade je pre pacienta výhoda, že sa v chorom stave nemusí presúšať po meste, aby si ju zohnal. Lenže naďalej si myslím, že každý kto podniká, podniká v oblasti, ktorá, ak mu nie je priamo koníčkom, tak je jeho srdcu blízka, rozumie jej, baví ho to robiť. Čo samozrejme môže baviť aj parochniara. Ale zároveň každý, kto podniká, má zákonite radosť, keď sa mu v podnikaní darí. A mať radosť z toho, že sa mi darí, lebo stúpa počet rakovinových ochorení a tí chudáci potrebujú parochne (a kvôli tomu si otvoriť parochniareň priamo oproti Onkologickému ústavu), tak na to treba silný žalúdok! Za tým si stojím ďalej!