Šaško, rada by som Ti odpovedala, ale teraz... akosik ... slzy nedovolia...
Šaško, rada by som Ti odpovedala, ale teraz... akosik ... slzy nedovolia...
... v podstate dobre, stačí si zvyknúť na niektoré ,,iné stavy"
Niekedy žena potrebuje cítiť objatie sociálnej istoty, ak nie pre seba, pre svoje dieťa iste. Keď ho nemá, uteká tam, kde ho nájde. A niekedy uteká za bezpečím spomienok, detstva, matkinej lásky a opatery...
Okrem toho, že ten text brnká na srdce, tam máš strašne veľa krásnych a múdrych myšlienok...
Dodnes nechápem ženy, ktoré utekajú, akoby bolo kde.
Otázka, hodna zamyslenia... Niektoré ženy utekajú, lebo vedia, že zostať by znamenalo ich smrť.
Parížanka, áno, presne takto to je... Už nič nechce jesť a ani nevládze chodiť. Musím ju kŕmiť ako malé dieťa. Dosť sa trápi. Nevládze udržať ani moč, ani stolicu, a hoci má plienky, dáva si ich dole... Tak si vieš predstaviť, ako často treba po nej umývať a prezliekať jej posteľ. Ale nie som na to sama, striedame sa s bratom. Obaja vieme, že sú to asi posledné dni (týždne? mesiace?) s ňou.
Ďakujem, Evka, ja by som si želala iba jedno, aby som tie posledné dni s ňou zvládla... Neviem, ako dlho to bude trvať, týždeň, mesiac, pol roka... A v niektorých chvíľach človeku tečú nervy... Tak sa bojím, aby som nepovedla niečo, čo ju zraní. Už mala citových zranení viac než dosť.
Parížanka, keď som bola mladšia, tak má táto skutočnosť dosť vyvádzala z miery a mamu som za to odsudzovala... Ale vtedy som bola ešte len ,,dcéra", nie žena a milenka... Až neskôr mi život ukázal, aký vie byť rnepredvídateľný... Že človek niekoho spozná, stratí, potom spozná iného, dá sa s ním dokopy, je s ním šťastný - a ten stratený sa vynorí... a čo s tým... V spomienkach dokáže človek ľúbiť rovnako intenzívne, ako v reále. A moja mamička mala rada otca, pretože v konečnom dôsledku žila s ním, vrátila sa k nemu a v starobe ho doopatrovala, ako ja opatrujem ju teraz. Len už je stará, má duševnú poruchu, nevníma prítomnosť a čím ďalej, tým viac sa ponára do minulosti. Má strašného nepriateľa - demenciu...
Seat, hoci som sa najprv usmiala, tak je to vlastne veĺmi smutné... Že si tu s nami, jednoduchými ľuďi, ktosi robí čo chce... A nech to obraciam z každej strany, stále mi to vychádza tak, že právo u nás je riadne padnuté na hlavu a postavené v neprospech občana. Takto postavené právo ma vôbec nechráni, práve naopak - chráni tých, ktorí sa mi snažili niečo nanútiť. To základné pravidlo, aké bývalo vo všetkých spoločnostiach - objednám si, podpíšem zmluvu, zaplatím, už dnes jednoducho nefunguje. Pretože dnes musím zaplatiť aj to, čo som si neobjednala, čo som nepodpísala - a to len z toho dôvodu, že ktosi mi poslal darček ZDARMA, ja som ho v svojej naivnej zvedavosti prijala a zaplatila (dobrovolne) priložený šek... Ako je možné, že naše právo dopúšťa takúto manipuláciu? Toto nechápem...
Mária, je to omnoho ťažšie, ako to z týchto niekoľkých písmenok vyznieva... Moja mama má strašnú starobu, takú by som nepriala nikomu. Ublížili jej tí, ktorých najviac milovala. Kedysi to bola veĺmi energická, krásna a silná žena. Ale stačil jeden rok - a všetko sa zmenilo. Prišla o všetko, čo mala rada. To ju duševne celkom vychýlilo... Teraz je z nej už len troska. Jasné chvílky máva iba občas.
... už je veĺmi staručká a melie s posledného. Viem, že má pred sebou posledné chvíle, tak ich strážim spolu s ňou
Spa, a vlastne toto je moja ,,košeľa bližšia ako kabát", zrastená s vlastnou kožou - musí mi byť omnoho bližšia, než všetky ostatné problémy okolo mňa, pretože tá stará, chorá žena, ktorá už nevidí a nevládze ani chodiť, ma porodila...
Hm, Kussik, toto je rozprávočka môjho života, prežitá na vlastnej koži, vyrozprávaná vlastným ja, s tým dobrým, aj s tým zlým... Možno preto ti slzy.
... už nežije... ale mal ju rád, veľmi. Neviem, ako to ,,strávil", myslím, že o tom vedel, no napriek tomuto zostali spolu až do jeho smrti a vychovali nás.
No, trošku ma tá téma vzala... Sedím tu a čítam si vaše komentáre... Vďaka. Len mi akosi nejdú slová cez hrdlo.
Áno, Zaza, toto je môj osobný príbeh... Dlho som to mamine zlé strážene tajomstvo ťažko niesla, ale dnes, dnes sa už na to pozerám inak...
:-)))))) Tak to by ma nenapadlo! Ale aspoň vidieť, aké vynaliezavé sú bývalé frajerky.
Anticenzura, stáva sa mi, že sa mi popod prsty prešmyknú písmná, iba tak... Ja mám Slovač v úcte a vážim si schopnosť tohto národa prežiť aj na špici ihly... Len proste žijem v okruhu ľudí, ktorí sú dosť, no mierne povedané - tvrdohlaví a presvedčiť ich o niečom je takmer nemožné, keď si postavia hlavu. No napriek tomu sú to tí najúžasnejší ľudia na svete.
:-)))
Hm, ako to povedať, si proste sympaťák.
... aj to sa zíde, aj keď nie hneď, lebo zatiaľ žiadna poistná udalosť nehrozí... No v budúcnosti, kto vie...
Odporúčame