Závisí od úrovne spoločnosti. Civilizovaná spoločnosť sa od praveku líši práve tým, že si vytvorila pravidlá a zákony, ktoré majú agresívne pudy jednotlivcov krotiť, nie ich ospravedlňovať ako nevyhnutnosť.
Závisí od úrovne spoločnosti. Civilizovaná spoločnosť sa od praveku líši práve tým, že si vytvorila pravidlá a zákony, ktoré majú agresívne pudy jednotlivcov krotiť, nie ich ospravedlňovať ako nevyhnutnosť.
Rezignovať na násilie s argumentom, že k nemu „vždy dochádzalo a dochádzať bude“, je nebezpečným prejavom spoločenskej apatie. Práve takýto fatalizmus normalizuje agresiu a dáva páchateľom pocit, že ich čin je len štatistickou nevyhnutnosťou, za ktorú nikto nenesie zodpovednosť.
Ak budeme útok na Ferenčáka brať ako niečo bežné, čoskoro si zvykneme na to, že údery päsťou do tváre pred očami detí sú v našej krajine štandardom. Každá facka, či už politikovi alebo komukoľvek inému, je zlyhaním civilizovaného spolužitia. Nie je jedno, kto „šéfuje“, pretože práve lídri nastavujú tón komunikácie – ak politici násilie zľahčujú alebo ním hrozia, priamo tým podnecujú ulicu k činu.
Tvrdenie, že „každý deň niekto dostane po papuli“, nesmie byť ospravedlnením, ale varovaním. Ak sa s týmto stavom zmierime, vzdávame sa nároku na bezpečný život pre nás všetkých. Násilie v demokracii nemá mať miesto v žiadnej podobe – ani ako „bežná štatistika“, ani ako nástroj pomsty.
Spochybňovať vážnosť útoku len preto, že obeť na kamere „nevyzerá dosť zbitá“, je mimoriadne nebezpečný a plytký prístup. Vnútorné zranenia, ako napríklad otras mozgu, ktorý poslanec Ján Ferenčák utrpel, nie sú vždy viditeľné na prvý pohľad ako krvavý monokel. Navyše, v dnešnej dobe moderného televízneho líčenia a štúdiového osvetlenia je vizuálny dojem v médiách často zavádzajúci.
Označovať niekoho za „narcisa“ a zľahčovať ranu päsťou do hlavy zozadu je čistý cynizmus. Každý útok, po ktorom človek skončí na pohotovosti a musí byť hospitalizovaný, je brutálnym zásahom do telesnej integrity. Ak začneme násilie relativizovať podľa toho, či má obeť „hladkú tvár“, dávame tým tichý súhlas ďalším agresorom, že pokiaľ nezanechajú trvalé jazvy, je to vlastne v poriadku.
Namiesto riešenia estetiky by sme sa mali pýtať, prečo sa v našej spoločnosti stalo bežným napádať ľudí na ulici pred očami ich detí. Násilie zostáva násilím bez ohľadu na to, ako „dobre“ po ňom obeť v televízii vyzerá.
Snažiť sa naznačiť, že obeť útoku si za napadnutie môže sama, lebo sa v sobotu večer nachádzala v meste so svojou dcérou, je úplne scestné. V slobodnej krajine má každý občan – bez ohľadu na vek či funkciu – právo pohybovať sa po uliciach bez toho, aby bol zozadu surovo udretý do hlavy. Verejný priestor patrí všetkým a prítomnosť v blízkosti podniku nie je pozvánkou k agresii.
Podľa medializovaných informácií sa útok na Jána Ferenčáka odohral nečakane a páchateľ poslanca napadol pred očami jeho dieťaťa. Pýtať sa „čo tam robil“ namiesto odsúdenia násilníka, je legitimizovaním agresie. Je to rovnaká logika, ako keby sme tvrdili, že niekto si zaslúžil okradnutie, lebo mal v peňaženke peniaze.
Násilie nie je o mieste alebo čase, ale o páchateľovi, ktorý sa rozhodol porušiť zákon a niekomu ublížiť. Ak začneme tolerovať útoky len preto, že sa stali „večer pri diskotéke“, čoskoro sa nebudeme môcť bezpečne prejsť nikde.
Rýchle zadržanie páchateľa políciou je dobrou správou pre právny štát, ale nijako nezmenšuje fakt, že k útoku na verejného činiteľa pred očami jeho dcéry vôbec došlo. Tváriť sa, že po chytení útočníka už nie je o čom diskutovať, je nebezpečné zľahčovanie agresie. Problémom totiž nie je len dĺžka pátrania, ale samotná atmosféra v spoločnosti, v ktorej si niekto povie, že udrieť politika do tváre je v poriadku.
Opozícia (aj verejnosť) nemá „mrnčať“, ale trvať na tom, aby sa násilie nestalo bežným politickým nástrojom. Útok na Jána Ferenčáka, ktorý po údere do hlavy utrpel otras mozgu, je útokom na demokratické pravidlá, nie len technickým problémom pre políciu. Ak budeme fyzické napadnutia odbíjať slovami o „mrnčaní“, len tým povzbudzujeme ďalších agresorov, ktorí uveria, že päsť je legitímny argument, ak sú ochotní niesť riziko zadržania.
Označovať niekoho za „amerického agenta“ len preto, že študoval na prestížnej zahraničnej univerzite (Harvard), je lacné klišé, ktoré nahrádza skutočné argumenty. Ak by sme túto logiku prijali, museli by sme spochybniť každého odborníka, ktorý si rozšíril obzory vo svete.
Príspevok navyše stojí na viacerých omyloch. Daniela Lipšica nemožno viniť z navrhnutia Dušana Kováčika za špeciálneho prokurátora v roku 2004, keďže v tom čase nebol šéfom prokuratúry ani jediným rozhodovacím článkom. Rovnako tvrdenie, že Kováčik bol zatknutý „bez príčiny“, ignoruje fakt, že bol právoplatne odsúdený súdmi (napr. Špecializovaným trestným súdom) na základe dôkazov.
Čo sa týka „vodných diel“, zavádzate – polícia ich pod Lipšicovým vedením použila v roku 2012 pri protestoch Gorila až po tom, čo došlo k agresívnym útokom na budovu parlamentu a policajtov. Pripisovať reformy v justícii len jednej osobe a nazývať ich „bordelom“ je čisto subjektívny hnev, nie analýza výsledkov v boji proti korupcii.
Snaha deliť násilie na „skutočné“ a „obyčajné vybavovanie účtov“ je cestou do pekla. Útok na poslanca Jána Ferenčáka pred očami jeho dcéry je neobhájiteľný čin bez ohľadu na to, či útočník držal v ruke zbraň alebo päsť. Relativizovať bolesť a zranenie človeka len preto, že nie je „politicky vhodnou“ obeťou, svedčí o totálnej strate empatie.
Tvrdiť, že ide o „robenie zo seba martyra“, je priamym pľuvancom do tváre obeti násilia. Práve toto neustále spochybňovanie reality a hľadanie skrytých motívov tam, kde došlo k jasnej fyzickej agresii, radikalizuje spoločnosť. Ak dnes niekto tlieska úderu do tváre poslanca, zajtra sa už nikto z nás nebude cítiť na ulici bezpečne. Namiesto konšpirácií o „vybavovaní účtov“ by sme mali žiadať prísny trest pre každého, kto si myslí, že päsť je v demokracii legitímnym nástrojom komunikácie.
Používanie výrazov ako „besné štekajúce psice“ nie je len hrubosťou, je to vedomá dehumanizácia. Ak oponentky vytesníte z ľudskej spoločnosti a prirovnáte ich k zvieratám, v podstate tým podvedome schvaľujete agresiu. V slovníku slušného človeka nemá výraz „psica“ pri označovaní žien čo hľadať – je to primitívny sexizmus, ktorý má jediný cieľ: ponížiť a umlčať.
Tento slovník je nebezpečný v tom, že sa snaží prehodiť vinu z útočníka na obeť. Hovoriť o „boji o myseľ“ a zároveň vulgárne urážať ženy v médiách či parlamente je vrcholné pokrytectvo. Práve takáto rétorika, živená aj výrokmi politikov o „výchovných fackách“, vytvára dojem, že násilie je legitímnou obranou proti „hlučným oponentom“.
Skutočný rozvrat nespôsobuje diskusia, ale presne tieto nenávistné prejavy. Kto nedokáže argumentovať bez nadávok do zvierat, sám sa diskvalifikuje z civilizovanej debaty. Ak chceme zastaviť útoky v uliciach, musíme najskôr zastaviť toto verbálne besnenie, ktoré z ľudí robí terče.
Vážne? A ktoré všetky násilné činy sú podĺa teba záslužné?
Je nebezpečné, ak verejnosť tlieska agresii len preto, že obeťou je politický oponent. Takéto postoje sú priamym dôsledkom radikalizácie diskurzu, kde sa nepriateľstvo stupňuje cez výroky o „potrebných fackách“ či hľadaní vinníkov v médiách. Keď politici ako Robert Fico alebo Ľuboš Blaha dlhodobo používajú konfrontačný slovník, legitimizujú tým hnev, ktorý sa nakoniec pretavuje do fyzických potýčiek na uliciach.
Štatistiky sú neúprosné: až tretina pacientov má trvalé následky (ochrnutie, poruchy sluchu, chronické bolesti hlavy či depresie). Vakcína prešla desaťročiami testovania a vykazuje viac ako 95 % účinnosť. Vedľajšie účinky sú v porovnaní s rizikom zápalu mozgových blán zanedbateľné.
Skúsme fakty namiesto emócií. Ten ústavný zákon, ktorý hovorí, že referendum o predčasných voľbách nie je možné, prešiel v januári 2023. Schválili ho vtedy poslanci preto, aby vyhoveli nálezu Ústavného súdu.
Paradox je v niečom inom:
Kto sľuboval zmenu? Boli to práve Smer a Hlas, ktorí vtedy tvrdili, že po voľbách ústavu zmenia tak, aby ľudia v referende túto moc mali. Sľubovali to na námestiach aj v televízii.
Realita dnes: Majú ústavnú väčšinu? Nemajú. Ale majú vládnu väčšinu a mohli sa o túto zmenu pokúsiť, ak by to s právami občanov mysleli vážne. Neurobili to.
Pellegriniho postoj: Ak bol ten zákon podľa nich zlý a 'neoliberálny', prečo sa oň dnes Peter Pellegrini opiera, aby referendum zastavil?
Nenávidieť 'Sorosa' je jednoduché, ale vysvetliť, prečo politici v opozícii referendum chceli a v koalícii ho už ľuďom nedovolia, je oveľa ťažšie. To nie je o neoliberáloch, ale o obyčajnom politickom marketingu.
Skúsme odložiť urážky a pozrieť sa na fakty, ktoré sa nedajú poprieť:
Právna realita: Tvrdenie, že ak by prezidentka nedala otázku na Ústavný súd (ÚS), referendum by bolo platné, je zavádzajúce. ÚS jasne povedal, že taká otázka je v rozpore s Ústavou SR. Ak by ju prezidentka vyhlásila a referendum by bolo úspešné, vznikol by ústavný chaos, pretože by sa vykonalo niečo protiústavné.
Pellegriniho obrat: Práve Peter Pellegrini vtedy tvrdil, že vôľa ľudu je nadradená súdom. Dnes však robí presne to isté – stopol otázku o predčasných voľbách s odkazom na ústavu. Prečo mu to vtedy pri Čaputovej vadilo a dnes to sám robí? To nie je o 'neoliberalizme', ale o názorovej nekonzistentnosti.
Kto pletie bič? Ak si niekto 'uplietol bič', tak sú to politici, ktorí v opozícii sľubovali ľuďom hory-doly o referende, a keď sú pri moci, tak im tie isté práva upierajú.
Krikom a urážkami nezmeníš fakt, že politici dnes popierajú to, čo sami pred tromi rokmi hlásali.
Keď Robert Fico presadzoval referendum za predčasné voľby, opakovane tvrdil, že „demokracia niečo stojí“ a náklady na referendum (odhadované na približne 8,8 milióna eur) sú zanedbateľné v porovnaní so škodami, ktoré podľa neho spôsobovala vtedajšia vláda. Kritiku opozície o „vyhadzovaní peňazí“ vtedy odmietal s tým, že ide o legitímny nástroj priamej demokracie. Nesúhlasiš s Róbertom Ficom?
Ľuboš Blaha v roku 2021 označoval nevyhlásenie referenda za „zločin proti demokracii“ a „pľuvanec do tváre státisícom občanov“. Prezidentku Zuzanu Čaputovú obviňoval, že sa „vystrašila vlastného národa“ a podaním na Ústavný súd SR referendum úmyselne „zarezala“, aby udržala vtedajšiu vládu pri moci. Často používal expresívne výrazy ako „americká agentka“, ktorá „ukradla ľuďom ich štát
Mňa zaujímajú názory Roberta Fica, teba nie?
A ty to vnímaš ako?
Súčasný prezident Peter Pellegrini vnímal nevyhlásenie referenda o predčasných voľbách v roku 2021 ako „čierny deň pre slovenskú demokraciu“. Podobne ako Robert Fico tvrdil, že prezidentka Zuzana Čaputová svojím podaním na Ústavný súd SR zmarila vôľu takmer 600-tisíc občanov, ktorí petíciu podpísali. Rozhodnutie súdu, ktorý otázku označil za protiústavnú, považoval za „facku ľuďom“ a upretie ich práva na suverenitu.
Robert Fico vnímal nevyhlásenie referenda o predčasných voľbách ako „zmarenie vôle ľudu“ a priamy útok na demokraciu zo strany liberálneho establišmentu. Prrezidentku Zuzanu Čaputovú opakovane kritizoval, že sa obrátila na Ústavný súd SR s cieľom pomôcť vtedajšej vládnej koalícii udržať sa pri moci, a pri druhom pokuse o referendum jej vyčítal nespojenie s komunálnymi voľbami. Tieto kroky interpretoval ako snahu zabrániť občanom vyvodiť politickú zodpovednosť. Zaujímalo by ma koa to vníma teraz.
Tie reči o Sorosovi sú už trochu ohraná platňa, nie? Šimečka študoval na Oxforde, čo je jedna z najlepších univerzít na svete a tam sa človek vďaka známostiam zo Slovenska naozaj nedostane. Či ho niekto má rád alebo nie, jeho vzdelanie a kariéra v Bruseli sú fakty, ktoré sa nedajú uprieť len tým, že ho niekto nazve protekčným.
Keby sme mali brať každého politika za spolupáchateľa chýb jeho rodiny, tak by v parlamente asi nikto neostal. Podstatné je, či tie peniaze boli reálne ukradnuté – a to zatiaľ žiadna kontrola nepotvrdila, hovorí sa o administratívnych chybách v účtovníctve. Počkajme si na výsledok vyšetrovania, kým niekoho odsúdime v komentároch