Hĺbka viery dodáva kresťanovi šírku jeho domýšľavosti. A pri osvojovaní si biblického textu je šírka domýšľavosti nutnou a nie postačujúcou podmienkou k získavaniu „vierohodných“ inšpirácií. Duchovná sloboda je teda procesom bezhraničnej kresťanskej domýšľavosti, tvoriacej inotajný balamut, na ktorom fičí každý „úprimne“ veriaci boží služobník. V prípade, ak by sa Boh objavil medzi pospolitým ľudom, tak ako tomu bolo v meste Galácii, zaskočilo by to aj ateistu. A okamžite by sa správal podľa božích prikázaní, lebo by bolo isté, že boží trest by bol veľmi pravdepodobný. Lenže, veriť znamená nechať sa unášať vplyvom absurdna a tým pádom istota trestu klesá na absolútnu nulu. Najmä, ak si človek predstaví božskú nespravodlivosť, ktorú možno pozorovať dennodenne v prípade, ak si aj ja videné skutočnosti dokážem rovnako absurdným spôsobom transformovať na božiu kompetentnosť.