tu je: http://rozpravkarka2.blog.pravda.sk/2010/04/26/leg enda-o-laske/
tu je: http://rozpravkarka2.blog.pravda.sk/2010/04/26/leg enda-o-laske/
Ja som pri poslednej lustrácii kadečo vyhodila... Nechala som si väčšinou historické romány.
Čosi sa mi zamarilo... Ale bol to asi len šálivý mám písmenok.
Ja som kedysi dávno čítala jednu skvelú knihu - Deň, keďpochovali Krista. Bol to taký dvadsaťštyrihodinový obraz toho, čo sa dialo v Judášovej hlave. A odvtedy ju neviem zohnať. Tiež to bol netradičný výklad jeho osoby a poslania. Vlastne niečo v tom zmysle, že on pochopil svoju úlohu ako zradcu. A prijal ju aj s tým vedomím, že bude navždy zatratený. Že si to vybral dobrovolne. Proste pochopil, že len cez jeho zradu vedie cesta k spaseniu. ˇVeľmi sa mi páči taký neotrodoxný pohľad na vieru a kresťanstvo, ktorý obchádza všetky tie nasilu vybudované bariery a mantinely. Také knihy rada čítam.
Však hej, žilinskí chlapci sa vyrovnajú aj Vikingom...
A ma zaujíma, ty máš niečo spoločné s PanthaRei?
Som si kúpila v našej Pantharejke jednu výbornú knihu... Vikingské legendy. A tam Ti je smrť tak perfektne perzonifikovaná, že som sa musela smiať. Vraj ju dokázal každý poriadnejší chlap prekabátiť.
Zlé a horúce je to už teraz... Pretože mnohí živnostníci z približne tak vysokého príjmu, aký iní dostávajú ako zamestnanci, musia platiť odvody. Veď to nie je len o zbohatlíkoch, ale aj o ľuďoch, ktorým bola živnosť nanútená ako jediný spôsob obživy. S príjmami na hranici minimálnej mzdy, alebo kúsok nad ňou.
Smrť je čudná záležitosť. Keď som mala sedem rokov, zrazilo ma auto, keď osem, tak električka, vtedy šla smrť blízko mňa... Ale obišla ma. Nepamätám sa na nič, nič ma vtedy neosvietilo, žiadne tunely, žiadne svetelné bytosti. Len strašná bolesť hlavy, keď som sa prebrala.
Ale vraj presne odvtedy píšem ako divá... :-))))
Ja som nikdy nemala s ľuďmi v osadách problém... až dovtedy, kým som nebola nútená začať robit na živonosť, lebo inak sa nedalo zamestnať. A teraz, keď musím platiť odvody, z tých pár šupiek, ktoré dostanem, si často vravím: ej, Zuzana, ty sa tu potíš a peniaze z tvojich odvodov dostanú tí v osade. A potom rozmýšľam o spravodlivosti...
Smrť je veľká neznáma, z ktorej sme urobili ešte väčšie tabu. A bojíme sa toho obrazu, ktorý sme z nej urobili. Ja viem, že je čímsi, čo sa dá ťažko pochopiť, lebo nik nevie, čo to smrť vlastne je... A zrejme sa bojíme práve toho nepochopiteľného a neobjaveného.
Pohrebné rituály sú skotočne dosť zdĺhavé... Ja ich moc nemusím. Akosik neviem počas nich prejaviť dosť smútku, lebo mi tam všeličo pripadá smiešne. Keď som bola malá, často som sa na pohreboch smiala. A vždy som dostala od mamy zaucho. Potom, keď mi odišli mne blízki, som si aj trochu poplakala, ale buď pred pohrebom, alebo po nom. Nikdy nie počas nich.
A vôbec, keď si dá Slovák trochu slivovičky, aj so smrtkou a jej kosou bude tancovať odzemok.
Kdesi som čítala, neviem, či nie dokonca tu na pravďackom blogu, že v USA to tak robia doteraz. Pohrebná hostina nie je taká pochmúrna, ako u nás. Ale spieva sa tam a tancuje a vykladajú sa smiešne historky zo života mŕtveho. Asi by sme to ozaj mali zmeniť aj my. Ale to by sme museli celkovo zmeniť pohľad na smrť. A to sa dá len tak, že sa nebude brať ako posledná štácia.
Veď práve... Je to len vec interpretácie a pohľadu.
Belívko, rozprávkovicu musím urobit... Minula sa. Poctivo som spravila dva demižóny. Kúštik som vzala na krst knižky, čosi sa popilo pred Vianocami, čosi po Vianociach - a je fuč. Tak čakám na nové ovocie. Feferónky už mám nachystané.
Štrajkuje mi. Cesto mi nechce kysnúť. Dala som tam inú múku - a bum. Už to nie je ono.
A keď pukne hlava, rozum sa vyleje...
Naša kresťanská kultúra nás naučila báť sa smrti, rozbitia, puknutia. No tuším boli časy, keď aj tu v Európe mali ľudia na smrť iný pohľad. nebáli sa jej. A keď niekto umieral, oslavovali to. Vítali ju. Ako oslobodenie.
Vôbec nie je smutná. Je pravdivá. Obal je predsa vždy na to, aby sa dal dole.
Kussik, pre Mikabáčika všetko!
:-)
Však vieš, že je moja srdcovka.
Lebo srdce je ako škrupinka... a duša ako jadro... Až vtedy sa k nemu dostaneš, keď škrupina pukne.
A jadro je vždy lepšie, ako škrupina. Len sa k nemu dostaneš len za cenu rozbitia.
Odporúčame