Evita, ale možno práve o tom to je... že duša potrebuje oddych... Pravda je ako strelec, čo na nás stále mieri. A duša jednoducho aspoň chvíľu nechce byť na muške.
Evita, ale možno práve o tom to je... že duša potrebuje oddych... Pravda je ako strelec, čo na nás stále mieri. A duša jednoducho aspoň chvíľu nechce byť na muške.
Spomienky nie sú sudca, ktorý zvažuje, kde je pravda... Len tak plynú... a vynášajú z pamäte to, čo tam zostalo.
:-))
Hej, takto sme sa trucovali... Ale v tom nebolo žiadne srdiečkovanie, len také náhodné stretnutie dvoch ľudí, každý z nás bol zaláskovaný iným smerom...
A to krásne spievanie v prítomnom čase som dala preto, že na youtube som si púšťala celý týždeň jeho pesničky... Tak preto ,,stále spieva doteraz".
Joj, utekám na pílu, kúpiť drevo, robíme besiedku na záhrade, z ktorej raz bude malý rekreačný domček... snáď...
Tak druhú časť dám, až sa vrátim.
:-)) deti sú naša banka, čo do nich vkladáme, to si raz z nich vyberieme.
A deti sú aj zrkadlo - až oni nám ukážu, akí naozaj sme.
No, pokiaľ viem, Duchoň bol len jeden, teda ten, čo krásne spieval.
:-))
Pavol, moja mama bola kapitola sama o sebe, krásavica aj v päťdesiatke... Možno aj preto, že si dala na sebe záležať. A šanelky zo zamatu, to bol jej sen.
Hm, bola som veĺmi neposlušné dieťa, pokazila som jej ho. Ale z prvej výplaty som jej potom kupila tie najkrajšie šaty, aké som našla v obchode.
Tak veru, najlepším motorom do života je chuť objavovať.
:-)
Tak veru, niet smiešnejšej osoby, ako zaláskovaná sedemnástka, Belívko.
:-))
A krásne spieva doteraz. Žeby sa potil? T si nepamätám...
Áno, hovorí sa, že žena je dovtedy pre muža zaujímavá, kým nepozná všetky jej tajomstvá. A zrejme to platí aj naopak.
... a držia si ju presne dovtedy, kým ich život nenaučí stierať hranice... Všimni si, že deti omnoho ostrejšie vnímajú rozdiel medzi dobrom a zlom, ako dospelí, ktorým sa často všetko zlieva v sivú šeď.
:-)))
Josezuna, asi je to o tom, že ženy potrebujú viac nazrieť do mužského sveta a muži do ženského, aby pochopili motívy svojho konania.
A žiadalo sa mi dať čosi také... jarné, pochabé a rozšantené.
Dobré ráno, Pavol... :-)) Hm, myslím si, že nhé deti vyrastajú ako divý kvietok v lese, vlastne aj ja som, a k tomu podstatnému prichádzajú cez celkom inú školu, ako tú rodičovskú. Viem, že mnohé z týchto kvietkov sú predčasne odtrhnuté, ale je zas aj ďalšia - a veĺká časť ( k tým som napokon patrila aj ja), ktorým na rozdiel medzi dobrom a zlom ukazuje vlastný jazýček svedomia, alebo niečo, čo je hlboko v nich. Nenaučia sa to dokonca ani v kostole, pretože ich tam nikto nevodí. Ich učiteĺom je proste ich prirodzená plachosť...
Kussik, ako to, že ešte nespíš... :-))) A vidíš, aký je ten Mikabáčik inšpiratívny, vytiahol zo mňa dávnu spomienku.
Tenká ihla na hrubý kabát je ako hrubá záplata na tenké plátno. Nepasuje to k sebe. A či sa podarí dobrá vec? No... Ja ti neviem, s nami dievčatami to chlapci nikdy nemali ľahké. A so mnou už vonkoncom nie.
Hm, Mikabáčik, zacnelo sa mi za nejakým vtipným fejtónikom, humoreskou...
Ten svet je taký vážny a zachmúrený, že už by bolo načase vyčarovať mu úsmev.
Aspoň malilinkýýýýý
A vy sa kamarátite aj s karikaturistami, ak sa dobre pamätám. Tak by sa zišlo niečo, pri čom by som vycerila svoje zúbky.
:-))
To je zvláštne, že v tvojich posledných článkoch začínam cítiť taku zemitú poéziu, možno je to tou hlbokou obraznosťou, čo v nich máš. A neviem prečo, dnes mi to pripomenulo toto rúfusovksé:
Viem tvoje veci. Vlažní vyplujeme.
Rozumiem tvojej výčitke.
Všetko sa vryje do pamäti zeme.
A nieto miesta pre plytké.
Všetko má svoju hĺbku. Pretrpené.
Cesta sa vždy vreže do mäsa.
Zem pamätá. A bohom pripomenie,
že rachotili po nej kolesá.
Silne ku mne prehovorilo to tvoje: čakáme, kedy púšť prehovorí.
Tak ma napadá: kedy? Čo sa musí stať, aby prehovorila? Čo sa musí zmeniť? (samozrejme, myslím na púšť v nás)...
ďakujem, Parížanka, s tým mojím písaním je to ako s otvoreným kohútikom: tečie a tečie a často je to ťažko zastaviť.
Ale s virtuálnym svetom, je to presne tak, ako vravíš. Je to strašný zlodej času. Blogujem cca 2 alebo 3 roky. Spočiatku som pri blogu strávila celé hodiny - až som z toho ochorela (teda nielen z toho, ale aj). Tak som sa naučila, že nech ma virtuál akokoĺvek láka, treba sa vedieť od neho odtrhnúť, dať si riadnu prestávku a vrátiť sa až po nej.
Odporúčame