Zmyslom našich kresťanských rodičov, babiek,prababiek bola snaha o "komunikáciu" s niekým, kto je zdanlivo schopný vyslyšať ich vrúcne prosby a želania. Naporúdzi v tom ich nesúrodom životnom období bol psychológ - kňaz, a vrúcne slovo znejúce spoza spovedelnice od človeka blízkeho Bohu. Do kostola sa pravidelne chodilo so záujmom a s hrdosťou ako dnes chodí rybár na ryby alebo ja na squash. Minulé generácie okrem kostola nemohli mať záujem o nič iné, lebo im to jednak nebolo poskytované a jednak život v tom období bol ďaleko ťažší, lopotný. Život sa zmenil. Ľudia prerábajú svoje, v minulosti výnosné, dedinské pozemky na parky, trávnaté plochy a bazény. Kostol prestal byť zaujímavý a kňazi svojimi verbálnymi "duchaplnými" rečami, strácajú na hodnote a duševnej potrebe. Viera v Boha zostáva naďalej privilégiom každého veriaceho a nie teda cirkev. Aj vďaka obludným prešľapom, morálnym pokleskom, ktoré cirkev v poslednom čase "vyrobila".


