Pravda je, že od čias Osmanskej ríše bol, často aj vonkajšími vplyvmi zvyšovaný podiel Albáncov v Kosove. Či už podporou prisťahovalectva Albáncov z Albánska, alebo násilným vytláčaním Srbov.
Pravda je, že od čias Osmanskej ríše bol, často aj vonkajšími vplyvmi zvyšovaný podiel Albáncov v Kosove. Či už podporou prisťahovalectva Albáncov z Albánska, alebo násilným vytláčaním Srbov.
Snáď vytvorenie veľkého Albánska. Obnovovať veľmi nie je čo.
Najhorší na tej "pomoci" Grécku je fakt, že v konečnom dôsledku sa jedná predovšetkým o pomoc nemeckým a francúzskym bankám, ktoré bez zábran poskytovali Grécku pôžičky najmä na masívne zbrojenie s ponukou nízkych úrokov. Keď prišlo na splácanie, zrazu boli úroky násobne vyššie. Zaujímavé, že aj pri drastických gréckych škrtoch väčšiny výdavkov, nikomu neprekáža, že aj v tohoročnom rozpočte ráta grécky rozpočet so 6% HDP na zbrojenie. Osobne si šetrenie predstavujem výrazne inak, hlavne keď tie vysoké zbrojné výdavky majú už desaťročia.
Nepomerne objektívnejšia úvaha, ako Matišákove chorobné výlevy v inom článku v dnešnej Pravde..
Matišák sa skrátka nezaprie. Hocaké bludy sú dobré, pokiaľ pri nich môže nasadiť psiu hlavu Rusku a hlavne Putinovi.
Každopádne by bolo vhodné najprv zamestnať tých, ktorých živí štát v podobe dávok v hmotnej núdzi, alebo rodina, lebo na dávky nemajú nárok, keďže deti,alebo rodičia dosť zarábajú a až potom nútiť dlhšie robiť tých, ktorí už svoje odpracovali. Napokon, aj v niektorých štátoch, kde už vek odchodu do dôchodku predĺžili na 67 rokov, sa dá ísť bez krátenia do dôchodku aj v šesťdesiatke ak človek prispieval do dôchodkového systému minimálne 35 rokov. Prípadne tam, kde skorší dôchodok znamená krátenie dôchodku, je to krátenie o 0,1-0,2% za mesiac, nie ako na Slovensku 0,5% za každých začatých 30 dní.
Možno ti to pripadá čudné, ale sú aj ľudia, ktorí majú to šťastie, že práca je zároveň ich koníčkom, resp koníček sa stal zamestnaním na celý život. Takému nerobí problém, aj fyzicky namáhavú prácu, robiť hoci do smrti.
Problém je, že o Bratislave spravidla nerozhodujú Bratislavčania, ale ľudia, ktorí pri každej možnej príležitosti cestujú "domov".
Aby nedošlo k omylu. Bratislavčan je podľa mňa každý, kto sa cíti doma v Bratislave a hoci do rodiska chodí navštíviť rodičov, súrodencov.... Mnohí z nich sú väčší bratislavskí patrioti, ako bratislavskí rodáci. Kto je tu doma, sa snaží, aby jeho domov a nielen za dverami bytu, bol zo dňa na deň lepší, krajší. O niekom, čo je v BA nerád a len preto, ze "doma" nenašiel robotu, ale v duši je stále tam, nemá najmenší dôvod snažiť sa o dobro mesta, nemožno hovoriť, že je Bratislavčan.
Proti vetru sa šťať nedá. Takže aj najsociálnejší podnikateľ musí, viac, alebo menej, rešpektovať aktuálne trendy v spoločnosti.
Je celkom zaujímavé, porovnávať dnešnú realitu, s úvahami francúzskeho futurológa Jeana Fourastiéra, ktorého český preklad knihy 40000 hodín vyšiel v roku 1969 vo vydavateľstve Mladá fronta. Kým dnes sa všade uvažuje so zvyšovaním veku odchodu do dôchodku a predlžovaním pracovnej doby, Fourastier považoval za reálne, že človek, vzhľadom na rast produktivity práce, už o pár rokov, za celý produktívny vek odpracuje 40000 hodín. Lenže to bolo v čase, keď bol kapitalizmus hádam najsociálnejší v celej svojej histórii.
Neviem, či práve obeť, ale voľáko tak. Osobne skôr vidím problém v "Hlúpom Janovi", ktorý po privatizácii riaditeľoval, ako riaditeľoval. Väčšinu zmlúv podpisoval pod parou Skrátka, východniar v hlavnom meste. Rosina akurát o cca 5 rokov predĺžil agóniu firmy, ktorá pred ním mala, pri účtovnej hodnote majetku cca 1 mld SKK, dlh vyše 2 mld.
Tým parkovacím boxom pri dome si si vyriešil parkovanie, keď si doma. Predpokladám, že auto nemáš na to, aby si ho mohol zaparkovať pri dome, ale že ho občas, alebo aj často, používaš. To však predpokladá voľáke parkovacie miesto aj tam. Pritom to nemusí byť len voľáke nákupné stredisko s vlastným parkoviskom. Takže opäť môže byť problém, riešený dnes hoci aj parkovaním na chodníku. V Petržalke "riešia" problémy s parkovaním napríklad tak, že sa ihrisko na Wolkrovej sa po rokoch dočkalo opravy. Akurát že na ňom, okrem nového povrchu a lepšieho odkanalizovania, pribudli aj čiary, vyznačujúce parkovacie miesta.
Problém je, že na splnenie normy stačí, aby developer preukázal, že má s voľákym prevádzkovateľom parkovisku zmluvu o poskytnutí potrebného počtu parkovacích miest, v prípade záujmu. Nakoľko vzdialenosť, prípadne aj cena je neakceptovateľné, jedno miesto na parkovisku môže byť takto zmluvne prisľúbené aj pre 10 áut a v skutočnosti je normálne k dispozícii podľa potreby. Taktiež parkoviská, ku kancelárskym budovám sú na tom podobne. Napríklad Penta, keď postavila Digitalpark I, počet parkovacích miest viacmenej zodpovedal norme. Nakoľko boli pomerne drahé a nebolo povinné ich platiť, väčšina pracovníkov parkovala buď na priľahlom sídlisku, alebo oproti pri Auparku. Následne, argumentujúc nezáujmom, si neobsadené miesta započítali ako disponibilné pre Digitalpark II a podobne dopadol aj Digitalpark III.
Lenže to parkovanie na chodníkoch spravidla nie je spôsobené neochotou platiť, ale neexistenciou voľného parkovacieho miesta, hoci plateného, v rozumnej vzdialenosti.
Občas si voľáky "spoločensky" značne unavený, ustelie aj uprostred cesty, pritom neraz aj v čiernom, aby ho bolo menej vidno. Následne polícia vyšetruje, kto bol na vine, že onen výtečník už nie je medzi živými.
Problém je, že v BA nemáš kde zaparkovať ani na sídliskách. Nastavali spústu nových obytných a kancelárskych budov, neraz aj na bývalých parkoviskách a nezabezpečili pre ne dostatok parkovacích miest.
Ja som vždy tvrdil, že keď budem mať zaujímavú a primerane zaplatenú prácu, nebudem mať problém robiť hoci do 70-ky, Lenže, keď som mal 56, môj vtedajší zamestnávateľ usúdil, že lepšie podmienky na podnikanie, ako na Slovensku, sú v Rusku a v Etiópii a tak to tu predal, aby mohol investovať v perspektívnejších destináciách. Ja som novú prácu nezohnal. Asi rok som žil z odstupného a úspor, potom ma rok živili deti a napokon som išiel o 4 roky skôr do dôchodku. Teda ho mám aj o štvrtinu nižší.
Neskôr prišli vnúčatá a už som sa prestal zaujímať o možnosť zamestnať sa. Radšej sa venujem dcériným deťom a syna presviedčam, že má pomaly 37 a teda by sa patrilo mať voľákych potomkov. Osobne som toho názoru, že rodina má mať deti, teda aspoň 2. Inak nech radšej chovajú psy, alebo mačky.
Nemalý problém je aj to, že hoci v Nemecku majú výrazne vyššiu minimálnu mzdu, ako na Slovensku, ale aj tam proti jej stanoveniu mnohí zamestnávatelia protestujú, lebo v celej krajine je stúpajúci trend znižovania reálnych miezd. Od 80-tych rokov 20. storočia sa už len ťažko dosahoval rast miezd, rovný inflácii a od 90-tych rokov dodnes sa prejavuje rastúci trend poklesu reálnych miezd. Takže aj vďaka tomu, sa možno reálne mzdy na Slovensku o nie veľa rokov dostanú povedzme na úroveň polovice nemeckých.
Povedať, že to tak bude do budúcnosti, ale sa to bude týkať až ľudí, ktorí vstupujú do produktívneho veku dnes, je v podstate možné. Vysvetľuj však niekomu, kto prispieval 40 rokov do voľákeho dôchodkového systému, z ktorého by mal, pri vyšších príspevkoch dostávať viac, že dnes dostane len životné minimum a na zvyšok si môže odložiť sám. Navyše, keď si povedzme 32 rokov platil nemalú životnú poistku, z ktorej mal v prípade dožitiam dostať v šesťdesiatke hodnotu dvoch stredne drahých áut a po hyperinflácii v deväťdesiatych rokoch mu z toho zostalo toľko, že keď ako 56 ročný uzavrel novú poistku na zvyšných 10 rokov do šesťdesiatšesťky, teda o 6 rokov dlhšie, tak mu výnos z tej starej stačil na 4 mesačné splátky a po dosiahnutí veku 66 rokov, už dostal len tesne nad 5000 Eur, z čoho si asi ťažko bude môcť výrazne prilepšiť doživotný príjem.
Teoreticky by mal socializmus fungovať lepšie, lebo riadiť by mali ľudia schopní, nie majetní. V praxi sa do riadiacich funkcií dostal všelikto a len zriedka to boli tí najschopnejší. Na druhej strane, aj kapitalizmus ukazoval svoju najlepšiu tvár, keď mal v socializme konkurenciu a teda musel byť nielen efektívnejší, ale v maximálnej možnej miere aj sociálnejší. Teda v rámci svojich hospodárskych možností, vďaka vyššej efektivite, dávať pracujúcim benefity podobného charakteru, ako socializmus. Akurát, keď mal viac, mohol viac rozdať. Keď sa v osemdesiatych rokoch začali výraznejšie prejavovať problémy socializmu, začala sa aj v kapitalistických štátoch éra znižovania podielu pracujúcich na vytvorenom produkte. Nie preto, že by spoločnosť na to nemala, ale pre rastúcu nenažranosť vlastníkov, ktorí sa prestali obávať, že aj u nich by prišla voľáka obdoba VOSR. Keď sa socialistický systém definitívne zrútil, zmizli akékoľvek zábrany ožobračovania pracujúcich.
Odporúčame